Ako sme sa stratili a znova našli.

26. srpna 2014 v 16:41 | 윤 리
Tento článok píšem od srdca, tak, ako to cítim ja, preto sa dopredu ospravedlňujem za časové skoky behom rozprávania, prípadne nezrozumiteľné situácie. Som navyknutá písať bez ohliadania sa späť a upravovania textu, preto vás poprosím o strpenie. Ďakujem.

Mala som priateľa. Svojim spôsobom je ešte stále môj priateľ a sme si blízki, ale nie takým spôsobom, ako tomu bolo v minulosti. Trochu ma to mrzí, pretože on bol prvý človek, ktorého som mohla volať "skutočný kamarát".
Vyrastali sme spolu. Ja si ani nepamätám, kedy sme sa prvýkrát stretli. Pamätám si naňho odjakživa, všetky moje najstaršie spomienky končia pri ňom. Pamätám si naňho ako na zakríknutého chlapca. Vždy bol trochu bucľatý, preto nemal veľa kamarátov v škôlke. Nerozprával veľa. Mne to ako malej imponovalo, pretože sme sa vzájomne dopĺňali. Nehľadela som na to, ako vyzerá, že všetci si z neho robia srandu. Detské kamarátstva sú plné úprimnosti a nefalšovanej radosti z prítomnosti jeden druhého, všetko to nemaskované šťastie, keď sme sa mohli hrať na tráve, keď sme spolu mohli pozerať rozprávky, keď sa spoločne smiali a lietali po záhrade. Myslím, že ani on nehľadel na to, ako vyzerám, na moje slamové vlasy, ktoré sa neustále špinili od blata a od všetkých tých hlúpostí, čo sme stihli vyparatiť. Bol tým najlepším susedom, akého som si len vedela predstaviť. Celé hodiny sme vedeli stráviť jeden vedľa druhého, predstavovať si to, aký je len život dospelých. Priali sme si naveky zostať deťmi, aby sme po škôlke mohli prísť domov a hrať sa našu obľúbene hry na Toma a Jerryho, na dinosaurov, na schovaváčku, hľadať poklad na poli a vrátiť sa ku každému domov až vtedy, keď zapadalo slnko.
Celé dni som strávila u neho. Bol to môj jediný kamarát, s ktorým som sa cítila tak dobre, možno to bol i jediný kamarát. Čo sa týka môjho detsva, on bol moje detsvo. Žiadne iné spomienky na detstvo neexistujú.
Chcela som zostať pri ňom naveky. Nechcela som vyrásť. Prišla prvá trieda. Počas prázdnin ma Samo (tak sa volal) jazdiť na bicykli, avšak doteraz to neviem. Moja neschopnosť jazdiť na bickyli vo mne vyvoláva smutný úsmev, pretože si pamätám iba na to, ako nás to všade obmedzovalo. Nemohli sme sadnúť na bicykel a ísť do parku, pretože ja som nedokázala jazdiť na bicykli. Samo bol ale veľmi trpezlivý. Chytil ma za ruku a bol ochotný so mnou kráčať pätnásť minút do parku. Užívali sme si tie prázdniny pred prvým ročníkom tak, ako sa len dalo. Asi sme si obidvaja uvedomovali, že škola veľmi veľa zmení. A zmenila.
Samozrejme, i v škole prišli problémy s jeho váhou a jeho hanblivosťou. Chlapci v triede boli naozaj veľmi krutí a vôbec ho nešetrili. Prišlo mi ho neskutočne ľúto. Predo mnou však nikdy neplakal a ani sa nesťažoval. Hrali sme sa spolu a nebolo na ňom vôbec spoznať, že on je ten zakríknutý chlapec, ktorý nevie v prítomnosti iných detí vysúkať ani jednu vetu. Vyústilo to v šikanu. Nemala som ani najmenšie potuchy, že Sama šikanujú. Doteraz si to vyčítam, mohla som mu predsa podať pomocnú ruku a povedať mu, nech na tých chlapcov zabudne, že on je môj najlepší kamarát a ja ho mám rada. Nestalo sa. Prišla som na to až vtedy, keď do školy prišla jeho mama za učiteľkou, aby to vyriešili tak, ako to rodičia zvyknú riešiť. Vyriešili to. Dlhé roky so Samom okrem mňa v triede neprehovorila ani stena. Čo sa týka spolužiakov, oni ho vždy vnímali ako "toho otravného Sama", ktorý celé dni sedí v lavici a snaží sa medzi nich márne zapadnúť. I ja som sa snažila zapadnúť. Mojou výhodou bolo, že som od malička bola chudé, milé, šikovné dieťa, dospelí ju večne chválili.
,,Ó Emmka, to je nádherná kresba! To je veru veľmi pekné písmo! Ideš do prvej triedy a už vieš čítať? To je úžasné, pozrite na našu Emmku, aká je ona úžasná!" Takto to so mnou išlo už od detstva. Niet tak divu, že Samo sa pri mne možno cítil trochu... druhoradý. Dlhé roky som si to neuvedomovala. Keď sa obzriem späť, skutočne som bola to dominantné decko, ktoré všetci videli a ostatným nedožičovali pozornosti. To mňa videli učitelia. To ja som mala byť vzorom pre ostatných žiakov. Niet tak divu, že Samo sa cítil osamelý, i keď sme spolu trávili veľmi veľa času aj po nástupe do školy.
Ja som si našla priateľky. Rozprávala som sa s nimi cez prestávky a pomaly zabudla na to, kto je môj jediný a nenahraditeľný kamarát. Bol to a vždycky aj bude Samo.
Takto to pokračovalo do piatej triedy. Ja som chcela byť slečna popúlarna, on iba túžil po niekom, kto by ho objal a povedal mu, že ho má rád. Ja som to veľmi dlhú dobu nevedela pochopiť. V piatej triede k nám prestúpilo veľa chlapcov z dedinských škôl, nakoľko väčšina škôl na dedine je iba do 4. ročníka. Prestúpil k nám aj istý chlapec, ktorého kvôli jeho nezvladatélným excesom preradili z niekoľkých škôl a tak usídlil u nás. Vedela som, že Samo bude terčom jeho posmechov a nechcela som, aby sa opakovalo to, čo v minulosti. Rozhodla som sa ho brániť tak, ako len bolo možné.
Nakoľko odjakživa som mala poriadne ostrý jazyk a vedela som bez problémov rovesníkov "odfajčiť", nebol to problém. Tak, ako si matka levica chráni svoje mladé, i ja som si chránila svojho najlepšieho kamaráta. Zabralo to. Samovi sa nič nestalo a mne sa podarilo rozplakať toho najobávanejšieho chalana v ročníku, ak nie aj na celej škole. Toto si napíšem do životopisu, keď budem nejaký podávať do môjho budúceho zamestnania. Stavím sa, že všetci tam do mňa popadajú na zadok.
Moje hrdinstvo sa však skončilo presne v tom momente, keď uplakaný diktátor išiel žalovať učiteľke a tá ma zdrbala ako sirotu, vraj či bolo naozaj nutné zachádzať až takto ďaleko. Áno, bolo. Ja nikdy nič nenechám len tak.
V tomto ročníku si Samo našiel kamaráta. Volá sa Marek. Neviem, ako sa tí dvaja mohli dať dokopy, lebo obidvaja sú trochu pochabí a nešikovní, málo výreční, ale ako tak usudzujem z prestávok, keď spolu hráme karty, sú naozaj veľmi dobrá partia. A aj keď možno do Samovej partie nepatrím, verím, že jeho život smeruje k lepšiemu a výjde z tieňa toho hanblivého chlapca, ktoré sa celé roky kamarátil iba s jedným dievčaťom. Prajem mu to. Stále to je môj najlepší kamarát.
Mimochodom, práve som vyzrela z okna. Prechádzal vedľa môjho domu a hľadel smerom k tomu môjmu. Možno ma chcel vidieť. Dlho som ho nevidela. Dva mesiace. Presťahoval sa do dediny, kde si našiel kamarátov. Pokiaľ viem, celé dni strávia v parku a hrajú hokej. Ako jeho a jeho nových kamarátov sledujem spoločnými cestami autobusom, je to skutočne ten veselý Samo, na akého mám iba tie najkrajšie spomienky. Schudol, vyrástol, jeho bucľatá tvár sa zmenia na milú dospelú tvár. Na našej spoločnej prváckej fotke sa na mňa nevinným usmievom usmieva drobné chlapčiatko, na našej poslednej ročníkovej fotke to je chlapec, ktorý konečne vie, kam patrí.
Akoby sa naše role vymenili. Ja som sa prestala snažiť zabadnúť do spolku dievčat na našej škole a osamela som. Aby som bola úprimná, nemám priateľov, iba ľudí, ktorých poznám. To, že sa pri mne zastavia dievčatá z iných tried a priateľsky prehovoria niekoľko slov, nič neznamená. Ja som takto šťastná. Vystačím si sama, v spoločnosti mojich milovaných kníh, ceruzky a skicára a mojou hudbou, za ktorú som ochotná položiť život. Kedysi pre mňa samota predstavovala nenapraviteľný odpor a strach, teraz ju však beriem ako niečo, čo je ťažké dosiahnuť v dnešnom svete. A aj keď som osamela, nikdy nezabudnem, kto bol môj prvý kamarát.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 M. M. | Web | 26. srpna 2014 v 17:14 | Reagovat

pekný článok, trochu ma mrzí, že ako si krásne písala o tom kamarátovi, že nakoniec sa z vás stali iba známi..to by sme nikdy nemali dovoliť, ale tak to bohužiaľ chodí..ja mám tiež svojho najlepšieho kamaráta, netrávime spolu veľa času ale zato si občas zavolame, ale nie preto aby sme sa len spýtali jeden druhého ako sa má, ale skutočne vyrozprávali to čo nám leží na srdci.  Mať najlepšieho kamaráta, ktorý ti dôveruje vo všektom a aj ty jemu, je veľké víťazstvo a nemali by sme ho stratiť. :)

2 Nataly ^^ Nataly ^^ | Web | 30. srpna 2014 v 23:55 | Reagovat

Uh, tento článok ma vážne rozosmútil. Ba povedala by som, že aj dojal. Napísala si to tak krásne od srdca, úžasné, pekné a čisté myšlienky. Je mi naozaj ľúto, že to takto s vami dopadlo. Ja keď som bola menšia, mala som vždy viac ako jednu kamarátku, čiže si neviem až tak dobre predstaviť, aké je to postupne sa vzdialovať človeku, ktorý predtým pre teba tak veľa znamenal. Samozrejme, mala som dôležitú kamarátku, jednu alebo dve, či tri, s ktorými som toho veľa prežila, ale časom sme prirodzene každá išla svojou cestou a nikto nič neľutuje. Ako sme dospievali, menili sa naše záujmy, názory a všetky sme si našli nových priateľov. A na strednej ďalších, kde tí zo základky zostali v zabudnutí. A potom vysoká škola, kde zase prišli noví kamaráti a tí zo strednej zostali v etape, ktorú som už prežila a zostala uzavretá. V každej časti života sa budeme stretávať s inými ľuďmi. Ale samozrejme, je na nás, ktorých si pri sebe udržíme na ceste životom. A veľmi oceňujem, že aj keď to vaše priateľstvo už nie je to, čo bývalo.. nezabúdaš a držíš si to v srdci. Lebo ako som písala.. často staré priateľstvá končia ako uzavretá kapitola, ukončená kniha, zabudnutá a zapadnutá prachom. A bolo by škoda, keby to vaše takto skončilo. Zvlášť keď ste si spolu prešli toľkými vecami..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama