Keď som mala päť...

12. května 2014 v 21:14 | 윤 리 |  Poviedky.
V prvom rade by som sa chcela ospravedlniť, že som dlho nič nepísala. Asi som nemala toľko inšpirácie a ani chuti, pretože... no tých dôvodov sa vždycky nájde, preto to tu nechcem zbytočne rozpisovať, iba si prajem, aby ste sa uvoľnili a v pokoji prečítali túto jednorázovú poviedku. Prisahám, že dopíšem aj fanfiction.

Keď som mala päť, prisnil sa mi sen. Bol to jasný, farbistý sen, takmer ako realita, no ja som vedela rozlíšiť medzi snami a realitou, najmä preto, pretože takéto nezvyčajné sny sa mi snívali pravidelne. Tento sen sa mi pomaly v útržkoch a nepravidelných intervaloch spájal do nesúvislých puzzlí, ale po pár momentoch sa rozplynul ako šedá hmla za prvých lúčoch svetla. Spojil sa až po niekoľkých dňoch. Uvedomila som si tieto skoky cez sny až vtedy, keď sa zocelili a utvorili celok.
Ako malé dieťa mi nebolo jasné, prečo sa mi tento sen prisnil, avšak určite mi už vtedy neprišiel celkom normálny. To som ešte netušila, čo všetko dokáže zmeniť jeden sen, ktorý sa prisnie jednému malému dievčatku.

Rozlepila som oči. Na drobných dlaniach, rozprestrených na čomsi tvrdom, som pocítila zemistú vôňu zmiešanú s čerstvo pokosenou trávou. Obloha bola zamračená, ako keby sa mal každú chvíľku spustiť hustý dážď, husté mračná sa doslova prehýbali pod ťarchou dažďa, ktorý sa mal už-už spustiť. Odprášila som si z dlaní čiernu zeminu a vstala som. Lúka bola široká a priestranná, nedovidela som na koniec a ani začiatok, iba v diaľke sa týčili vrchy nevysokých pohorí potiahnuté hustým porastom tmavozelenej farby. Vietor príjemne pofukoval a kým som sa snažila aspoň trochu poobzerať na tejto na prvý pohľad obyčajnej lúke, moje čierne šaty tesne pod kolená sa nenútene nadvihovali v smere vetra, spolu s mojimi ebenovými vlasmi a splývali s tempom. Zrazu som však uvidela nejaký objekt, ako lieta prázdnym vzduchom, akoby bol priamo spätý s prírodou. Nebolo to zviera. Opatrným krokom podídem k tej veci. Šedý šarkan, vedený mužskou rukou.
Nedôverčivo prestúpim a ozve sa zvuk šušťania suchej trávy. Šarkan prestane lietať vo vetre a ruka sa načiahne za povrazom. Zovrie mi žalúdok. Chlap sa pomalými, taktiež opatrnými a neistými krokmi približuje ku mne. Ako sa približuje, viem si dokresliť postavu. Bol to malý chlap, cez sveter mal prehodený čierny kabát a krátke nohy kráčali postupne istejším krokom smerom ku mne. Rozoznala som nejasný úsmev. Usmieval sa na mňa?
Ocitol sa tvárou v tvár ku mne. Teda, nebolo to doslova, bola som o dosť nižšia, takže som naňho hľadela ako do slnka. Strach sa vytratil. Podal mi veľkú dlaň Zvláštne však bolo, že z neho vyžarovalo prirodzené dobro, bez akékokoľvek strachu vložím svoju malú ruku do jeho drsnej dlane. Kráčali sme cez vychodené cestičky, až ma zaviedol do stredu lúky. Stál tam drevený stôl s množstvom hrubých kníh a dve stoličky. Na kope kníh ležal položený šarkan. Zdvihol ma a usadil na jednu zo stoličiek.
Nebála som sa ničoho.
,,Kto si?" opýtam sa okamžite, pretože mi stále nejde do hlavy, kto by sa takto divne ku mne choval.
,,Som niekto, kto tu vždycky stál a, zapamätaj si, vždy bude," odvetí pokojným hlasom.
Nepoviem nič, iba hľadím na šedého šarkana. ,,Bojíš sa ma?"
,,Nie."
,,To je dobre. Nemala by si. Je ten najvyšší čas na to, aby si sa so mnou zoznámila. Máš inteligenciu dávno vyššiu, ako tvoji rovesníci, určite ma pochopíš. Pokiaľ to ale nechceš počuť, kľudne mi povedz, zostanem celý život ticho a svoju úlohu si splním bez ohľadu na tvoju odpoveď."
,,Bude rozumnejšie, keď mi to povieš," odpoviem, keď spracujem v hlave všetko, čo povedal a aké by ti malo následky.
,,Ty ma nepoznáš, ale ja som tvoj anjel," začne pomaly.
,,Veď nemáš krídla, nemôžeš byť môj anjel. Anjel bez krídel? To nejde!" zamračím sa a pokrútim hlavou.
Zasmeje sa.
,,Vieš, nie vždy to tak bude. Aj v tvojom živote sa objavia ľudia, ktorí budú tvoji anjeli a ani o tom nebudeš tušiť. No pomôžu ti toľkokrát, že raz si uvedomíš, kto v skutočnosti sú. Ani oni o sebe často nevedia, akí nápomocní sú."
,,Lenže ty si pravý anjel, však? Pretože si to uvedomuješ."
Prikývne.
,,Nebudem ťa zaťažovať inými, zložitejšími vecami ohľadom mňa, mám na teba iba jednu prosbu."
Vystrie ku mne ruku. Inštinktívne ju vystriem aj ja.
,,Prosím sľúb mi, že v akejkoľvek ťažkej situácii, kedykoľvek budeš zúfalá a budeš chcieť zaliezť do tvojho malého sveta, sľúb, že nikdy na mňa neprestaneš veriť. Akákoľvek búrka ťa postihne, akýmkoľvek blatom, keď sa svet otočí k tebe chrbtom, vždy tu budem pre teba."
,,Je svet taký zlý?"
,,Zažiješ všetky jeho stránky. Zažiješ šťastie, smútok, lásku a nakoniec aj smrť. Smrť nie je aktuálny stav- a teda všetko vždy prejde. Smrť je iba stav mysle a znie veľmi hrozivo, ale od všetkého ťa odpúta. Nesmieš sa jej báť, inak by si nemohla žiť. Ja tu budem pri tebe a budem ťa chrániť pokiaľ to je v mojich silách. Rozumieš?"
Mlčím. Znova si premietnem v hlave, čo mi povedal.
,,Ak v teba uverím, budem šťastná?"
,,Ak vo mňa uveríš, budeš mať vždy vieru na lepší zajtrajšok."
Priblížim svoju ruku k jeho. Môj malý malíček prepletiem cez jeho malíček a s úsmevom na perách odvetím: ,,Sľubujem."

Dni sa míňali a postupne prichádzal čoraz väčší smútok do môjho života. Nechcela som uveriť, že bez neho existuje vôbec nejaký život. Život bez neho mi pripadal prázdny, vyprahnutý, ako púšť bez vody. Bolo tretieho novembra, presne dva týždne od toho momentu, keď som jeho zamračenú tvár uvidela v dverách naposledy. Potom sa vyparil z môjho sveta. Vykráčal von hlasnými krokmi, nechal za sebou nevymazateľný kráter a bolesť na duši. On bol ten, ktorého som si dovolila nazvať prvou láskou. Práve som dovŕšila sedemnásť rokov, mala by som byť šťastná a plná života, no nie som. Aký má toto všetko ešte význam?
Kráčala som na ten most s jasným úmyslom. Posledná šanca poobzerať si okolitý svet a nadýchať sa zdravého vzduchu, prúdiaceho žilami. Potom zostane môj život visieť na vlásku, až kým nedopadne do ľadovej vody ako bábka bez života.
Ako tak som sedela na hrane mosta, sledujúc žblnkotajúcu vodu pod mojimi nohami, pomyslela som si, čo sa asi tak všetko mojim odchodom udeje. Budem niekomu chýbať? Nikoho nemám. Zmením sa na anjela.
Pri tejto myšlienke mi pred očami prebehne svoj život. A on. Jediný človek, ktorý mi sľúbil, že tu pri mne bude stáť. Vybavil sa mi náš rozhovor. Jeho slová, pri ktorých sa mi začali z očí rynúť slzy a postupne sa kotúľali do vody, kde sa zmiešali s ľvodou a stali sa bezvýznamnými kvapkami v ďalšej rieke. Budem mu chýbať? Smrť je len dočasný stav. Netrvá večne, je to iba úsek, ktorý nás delí od niečoho lepšieho.
Dlaň položená vedľa tela pocíti dotyk. Teplý, láskavý dotyk milovanej osoby. Intenzívne spojenie s niečim nadpozemským a zároveň milujúcim.
,,Sľúbila som sa ti," zavzlykám, ,,bude ťa bolieť moja zrada?"
,,Nezrádzaj ma. Sľuby sa plnia a bojuj, kým tvoj čas neuplynie. Tvoj život sa môže stále zmeniť. K lepšiemu. Ako môžeš vedieť, že práve ty nie si diablom sama v sebe?" pošepce mi vietor. ,,Bude lepší. Všetko bude lepšie kým som tu ja."
,,Sľubuješ?"
,,Sľubujem."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Rei-chan Rei-chan | Web | 13. května 2014 v 20:14 | Reagovat

som rada že si späť :33 a hneď si prišla aj s poviedkou :3
bolo to veľmi pekné...úžasné :3 aww D.O *w* vedela som si to všetko živo predstaviť :3 vždy sa teším na tvoje poviedky, páči sa mi tvoj štýl písania :3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama