Spomienky na budúcnosť, časť 2.

5. dubna 2014 v 14:40 | 윤 리 |  Poviedky.

Nanami a jej verzia

Ste šťastná, Nanami?
Čo teraz ovplyvní moja odpoveď? Nezabúdaj, že sa pýtaš môj príbeh, nie na moje pocity. Tie tu teraz nehrajú žiadnu rolu. Ide iba o moju verziu.

V poriadku, pokiaľ si to neželáte, nie je v mojej moci ovplyvniť vaše rozprávanie. Ospravedlňujem sa. Môžete prosím začať s rozprávaním?
Prirodzene. Vlastne ani neviem, ako začať, je hrozne komplikované rozprávať o niečom, čo bolí človeka aj po rokoch. Otázka bola položená a ja iba volím správne slová, ako začať. Nuž, začalo sa to jedného dňa, keď som sa zoznámila s Aoim. Z istého uhla pohľadu to bolo šťastie- aspoň ja som to tak vnímala- no neviem, či tento krok nebol v mojom živote chybný. Moja stará mama voľakedy vyhlásila, vraj nikto v našom živote nie je zbytočný. Snažím sa tomu uveriť, no celkom nechápem, či vďaka nemu môj život smeroval správnym smerom. Naše stretnutie nebolo nezvyčajné. Stretli sme sa v kaviarni, proste všetko to klišé z amerických filmov, on mi zaplatil kávu, bol milý. Zaujímavé je, ako si presne dokážem rozpamätať na tie najmenšie detaily. Jasne si pamätám detaily jeho vtedajšej tváre- bledá, chladná pokožka z ktorej vykúkali dvoje, ako noc temné oči, plné neprekonateľného smútku. Nos mal rovný, na konci trochu zaoblený. Tvár dopĺňali veľké, výrazné pery, ktoré sa roztiahli do priateľského úsmevu zakaždým, keď ma po tých dlhých dňoch uvidel a vzial do narúčia. Črty tváre mal ostré, oblasť okolo krku a sánky mal posiatu drobnými šošovičkami. Havranie čierne vlasy nosil najčastejšie strapaté. Hlavu mu niesol dlhý krk s výrazným ohryzkom. Toto je presne on tak, ako si ho pamätám. Jeho tvár zostávala roky bez zmien, mala som pocit, akoby nestarol. Poznala som ho presne dvadsať rokov. Krátko potom, ako dátum ukazoval dvadsiaty prvý rok od nášho zoznámenia, jeho prítomnosť sa začala vyparovať ako opar. Nečudo, že som si ani nevšimla, keď zmizol. Všímla som si to až niekoľko dní po jeho odchode. V tom čase som prežívala veľmi ťažké obdobie. Nie je to nič nezvyčajné, pretože moja duša nebola zvyknutá sa pokoj, kdežto radosť. A Aoi sa s tým zmieril. Možno to je hlavný dôvod, prečo odišiel. Nikdy som sa ho to nespýtala.

Vy ste vášho manžela už nikdy nestretla? To ste ešte stále manželia?
Áno, no nie dlho. Povedzme si pravdu- umieram a on už možno tiež nežije. Ak ho nezabil smútok, potom musí mať jeho existencia nejaké poslanie. Neviem, čo si o tomto všetkom mám myslieť, si ma Aoi neopustil kvôli tomu, aby som si niečo na svojom živote uvedomila. Nikdy sa to nedozviem, čo ma teraz začína mrzieť viac a viac.

Čo sa stalo po jeho odchode?
Udialo sa toho veľa, ale v podstate nič. Žila som zo smútku z minulých životov. Tie sa vo mne kopili ako mraky pred búrkou a nie sa rozpršať. Všetko by bolo lepšie, keď začne pršať. Začne pršať a človek vie, že zakrátko preniknú slnečné lúče. U mňa to ale nevedelo príjsť a tak som dumala nad pôvodom sledov udalostí. Prečo to osud zariadil ako to zariadil? Rozhodla som o osude svojími skutkami alebo bol určený ešte dávno pred mojim narodením? Ovplyvnilo moje narodenie vôbec niečo? Kládla som si otázky, na ktoré som si nevedela odpovedať. Nikto na ne nikdy neodpovie. A je mi to tak trochu ľúto. Človek by však v živote nič nemal ľutovať. Vyslyšané modlitby spôsobujú viac smútku ako tie, ktoré zostanú nevyslyšané.
Nakoniec som sa z toho dostala. Po mnohých rokoch, mohlo mi ťahať na štyridsiatku. Stretla som sa s istým mužom, volal sa Yong Sook. Myslím si, že mi ho zoslal nejaký anjel, pretože mi tak pripomínal Aoiho ako nikto predtým. No aj tak nemôžete niekoho len tak nahradiť. Úprimne, nemilovala som ho. Neviem toto moje poblúznenie nazvať. Po troch spoločných rokoch som otehotnela. Dieťa som nikdy nechcela, no verila som v osud, pokiaľ to tak má byť, nech sa narodí. Možno moja viera v osud ho pripravila o šťastné detstvo. Lásku som mu nevedela obetovať. Ako som spomínala určitú spojitosť medzi Yong Sookom a Aoim, Yong Sook zmizol presne tak, ako voľakedy Aoi. Zostala som teda na šírom svete celkom sama. Znova. Aj keď som ho nemilovala, nesmierne mi chýbal niekto, kto by mi podal pomocnú ruku, niekto, do koho pleca by som mohla zaboriť svoju uplakanú tvár. Keď sa dieťa narodilo, dala som mu meno Yong Sook presne, ako sa volal jeho otec v nádeji, že sa vráti, pretože som stratila všetky šance na Aoiho návrat. Aoi bol preč. Na celom svete existujem len ja a môj syn.

Ľutovala ste niekdy narodenie Yong Sooka?
Termín "ľutovať" nie je celkom namieste, nakoľko to znamená slobodne predpokladať čin ako chybný. Nezabúdaj, že ja som si svoj osud nezariadila. Zariadil ho Aoi svojim odchodom. Nemám tak právo ľutovať jeho narodenie.
Keď bol Yong Sook väčší, presťahovali sme sa do domu mojich mŕtvych rodičov. Potrebovala som cítiť prítomnosť niekoho blízkeho, aj keď už so mnou nebol.


V poriadku, posledná otázka: pokiaľ by ste mohla niečo zaželať Yong Sookovi, čo by to bolo?
Ak je toto môj posledný rozhovor, chcem sa do neho vcítiť a cítiť všetky tie spoločné chvíle, počas ktorých sa so mnou cítil šťastný.

Y.R.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Rei-chan Rei-chan | Web | 7. dubna 2014 v 17:24 | Reagovat

úžasné *w* neviem čo povedať...strašne sa teším na pokračovanie :3

2 Nataly ^^ Nataly ^^ | Web | 12. dubna 2014 v 23:25 | Reagovat

Možno bude znieť divne to čo napíšem, ale čítanie tvojich príbehov je pre mňa akési pohladenie duše.. Eh, fakt to vyznelo zvláštne. Nevadí. Hádam vieš, čo tým chcem povedať. Niekedy mám problém s vyjadrovaním. Teda..pomerne dosť často. Je príjemné a zaujímavé čítať si tvoje diela.. ^^ teším sa na ďalšie..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama