Fanfiction n.1

25. dubna 2014 v 16:13 | 윤 리 |  Poviedky.
Annyeong, pokémoni,
toto je historicky prvýkrát, čo píšem nejakú fanfiction najmä z toho dôvodu, že som sa tomu neskutočne zo začiatku bránila- najmä, keď som si predstavovala samú seba ako hlavnú postavu, čo je istým spôsobom druh sci-fi- ale ráno pri káve ma napadla spásna myšlienka, že by možno nebolo odveci nejakú tú poviedku o tom napísať.
Potrebovala by som ešte pre ňu vymyslieť nejaký názov a neviem si s tým poradiť, hádam ma niečo napadne. Pokiaľ by vás niečo napadlo, kľudne mi dajte vedieť do komentárov. :-)
Enjoy.

Do Soulu som sa presťahovala krátko potom, čo som dokončila vysokú školu. Soul bol dlho mojim cestovateľským snom. Odjakživa ma fascinovala tá precíznosť, presnosť, poriadok a mysle Kórejčanov, obývajúci toto multikultúrne mesto. Akoby mávnutím čarovného prútika sa stanica metra razom vždycky naplnila optimistickými osobami s úmyslom zmeniť svoje zmýšľanie a postoj k všetkému negatívnemu a otvoriť nové možnosti príležitostí, prichádzajúce s úsvitom nového dňa.
Zamestnali ma v kaviarni na frekventovanej ulici, ktorá sa každé ráno stala útočistkom pre ľudí hnajúcich sa na ranný spoj metra, ale aj pre postaršie dámy, ktorým sa zachcelo trochu spoločnosti, či teenagerov vracajúcich sa späť zo školy domov. Veľmi rada som chodila do tejto práce, pretože mi poskytovala styk s verejnosťou. Každý deň som sa stretla s niekym, kto mi zlepšil deň alebo prinajlepšom mi ten deň utkvel v pamäti ako kráter. Nebola to síce veľmi dobre platená práca, no hlavnými peniazmi bol pre mňa pocit, že v tomto obrovskom meste nie som sama a vždy sa tu nájdu ľudia, ktorí ma uchvátia.
Po pár mesiacoch som si privykla na niektorých pravidelných návštevníkov. Jedného dňa sa ale všetko zmenilo.

Hodiny odbili osem hodín, čo znamenalo vrchol rannej špičky v Soule a, keď už sme pritom, nával všetkých zaneprázdnených ľudí, ponáhľajúcich sa do roboty. Akoby mechanickým pohybom sa všetky taxíky s námahou odlepovali od chodníka a pomalým krokom vrhli do jamy zaneprázdnenej a prepchatej dopravy. Z okna kaviarne sa tento jav dal pozorovať. Pre tých, ktorí boli v tejto kaviarne prvý raz je to neuveriteľný úkaz, no tí, ktorí pravidelne poctili kaviareň svojou návštevou to nebolo nič nezvyčajné. Pri tomto okne zakaždým sedával niekto iný- s Yoonou sme sa zhodli, že ľudia do tejto kaviarne ráno zavítajú práve iba pre tento úkaz- na druhý deň si iba vzal kávu a ponáhľal sa preč.
Ráno 3.novembra som si tam všimla bledú mužskú postavu, no neodvážila som sa mu nazrieť do tváre (možno to bolo aj preto, lebo popri tom chaose v kaviarni sme nemali ani čas analyzovať postavy). Usadil sa tam a krátko jeho pohľad splynul na tomto pravidelnom deji. Po chvíľke sa postavil- bol oveľa vyšší, ako som si myslela- a postavil sa do radu.
Z diaľky som si všimla, že na útlom a chudom tele vial čierny sveter ako vlajka. Úzke nohy mal navlečené do čiernych riflí a celý outfit dopĺňali biele plánené topánky. Z diaľky vyzeral veľmi tajomne. Naviac, jeho tajomný vzhľad podčiarkovali ebenovo-čierne havranie vlasy. Nevedela som sa dočkať, kým vystojí radu.
Keď sa prvýkrát zoči-voči postavil predo mňa, podlomili sa mi nohy. Mal ostré línie tváre, na koncoch zúženej brady zaoblené kosti. Z tváre odtieňa čerstvo napadaného snehu svietili dvoje, hlboké a čierne oči, do ktorých keď som sa pozrela, stratila som sa. Rovný nos vyzeral ako gombička, celkom nenápadný, no zvýrazňuje dojem dokonalosti. Hlava trónila na dlhom krku, ktorý končil zakotvený pevne medzi vytŕčajúcimi kľúčnymi kosťami. Takého človeka som nikdy predtým nevidela.
,,Jedno dvojité latté, poprosím," prihovorí sa hlbokým hlasom.
,,...na meno?" spýtam sa priškrtene.
,,Kim Himchan."
Vezmem čiernu fixku a naškriabem jeho meno. Výhoda v práci v kaviarni je taká, že nenúteným spôsobom zistíte meno kohokoľvek chcete, či už chcete, alebo nie. Našťastie. Škoda len, že sa na kelímky nepíše aj telefónne číslo.
,,Samozrejme, hneď to bude. Posaďte sa, alebo prejdite do ďalšieho radu."
Vyznie to totálne trápne. Najradšej by som si dala facku za túto "originálnu" vetu. Nuž čo, som v práci, musím hovoriť to, čo mám v náplni práce.
Celý čas, ako pripravujem kávu po ňom poškulujem. Jeho priateľka musí byť naozaj šťastný človek. Vyzeral ako ten typ človeka, čo má veľa tajomstiev. Rozhodne na mňa tak pôsobil. A mal okolo seba istú auru bez časia. Zo skúseností som prišla na to, že Kórejčania sú vždy starší, ako vyzerajú, takže mohol mať tak okolo tridsiatky.
To je o desať rokov viac, ako ja. Rýchlo toho človeka vytrasiem z hlavy a s roztrasenými rukami mu podám kávu.
Naúčtujem mu cenu ,on sa mi poďakuje (naozaj to robí málo ľudí) a nechá mi zopár drobných. Potom vykráča von z kaviarne a zanechá za sebou stopu voňaviek Acqua Di Parma. Odrazu je veľmi ťažké sa na niečo sústrediť.

,,Prečo si taká zamyslená?" spytuje sa ma Yoona, keď sme vytierali večer podlahu.
Strhnem sa.
,,Vyzerám tak?" zháčim sa a snažím sa vystrúhať čo najprirodzenejší výraz.
,,Uhm, áno. Celý deň si nepreriekla ani slova. Si ešte menej zhovorčivá, ako zvyčajne a to sa mi nezdá."
,,To je iba tým počasím, naozaj."
,,Dnes bolo 10 stupňov, slnečno," zamračí sa na mňa. ,,Povedz, že to bolo tým chlapíkom, čo dneska ráno zabral ako prvý flek pri okne, všakže?"
Očerveniem ako rak. ,,Ty si si ho všimla?"
,,Nedal sa prehliadnuť. Bol naozaj dosť pekný, to je pravda, takže by som sa ti ani nečudovala. Je to tým, áno?"
,,Vlastne ani sama neviem. Nehovorím, že by sa mi páčil..." Pri tomto klamstve mi vykĺzne mop z rúk. ,,...ale niečo z neho vyžarovalo. Ach Yoona, čo ak zajtra znova príde?!"
,,Budeš taká istá kočka, ako vždy, to je jasné."

Lenže na druhý deň ho nebolo. Stolička, z ktorej včera hľadel na rannú dopravu bola obsadená iným človekom.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Sasha Sasha | Web | 25. dubna 2014 v 16:21 | Reagovat

nie je to FF ake čitam obvykle, vlastne je to moja prva s takouto tematikou, nezaujimam sa totiž - budme uprimny no :D -o veci ako ty  ako k-pop a japonsko :) preot neviem posudiť ake je to na 100 percent ale mne sa to pačilo :)

2 Carry Carry | Web | 25. dubna 2014 v 16:35 | Reagovat

krásně napsané, moc pěkně píšeš. :)

3 Rei-chan Rei-chan | Web | 27. dubna 2014 v 9:52 | Reagovat

To bolo zlate :333 stale som sa musela pri čítaní usmievať :3 aw Himchana mam strašne rada *-* už sa moc teším na pokračovanie a dúfam že t bude čo najskôr~

4 yoshikuni-pise yoshikuni-pise | Web | 3. května 2014 v 16:04 | Reagovat

koukám máš blog o skupinách korejských a japonských kapel to mám ráda

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama