Spomienky na budúcnosť, časť 1.

25. března 2014 v 19:29 | 윤 리 |  Poviedky.
Skôr, než sa stihneme posledný krát nadýchnúť si človek uvedomí, že to, čo vypĺňa priestor medzi narodením a smrťou musí byť isté poslanie. V tom dave ľudí, ktorý napĺňa prazdné miesto v našich dušiach sú všetci tí, ktorí boli od začiatku daní, aby nám zmenili smerovanie životov, odovzdali skúsenosti. Rovnako, ako od počiatku vekov existujú sily dobra a zla, sú tu aj negatívne a pozitívne skúsenosti. Negatívne skúsenosti vedia testovať spôsobilosť nás prežívať tento život spôsobom, akým sme sa zaslúžili o naše narodenie, pretože iba tí, ktorí pochopia dôležitosť negatívnych vecí vedia prežiť v spoločnosti dobra. Akýkoľvek čin vychádzajúci z minulosti je v skutočnosti ozvenou z predchádzajúcich skúseností. Duše chápajúce dôležitosť týchto drobných podnetov na budúci dej a pevne rozhodnuté tieto skúsenosti posúvať ďalej zostanú nažive večne. Spomienky vedia ovplyvniť mnoho. Vynárajú sa z našich myslí vtedy, keď ich spoločnosť čakáme najmenej. Sú to spomienky, ktoré vdychujú do našich poslaní skutočnosť a ich nefalšovanú pravosť?
Stačí iba jedno slovo, keď ho potrebujeme najviac a smer života sa radikálne zmení. Stačí jeden pohľad a ste oprávnení zmeniť život iným. Pretože ono všetko sa to deje. Všade. Stačí iba otvoriť oči.

Yong Sook a jeho verzia
Než som sa stihol spamätať, moje nohy ma doviedli tam, kde to všetko začalo. Nemal som potuchy, či sa to naozaj začalo tak, ako som predpokladal. No niekde to začať muselo. Všetko má začiatok a koniec. Všetko raz pominie. Rovnako, ako ja. Preto som to už dlhšie nemohol odkladať. Musel som prísť na to, ako sa začal môj príbeh. A ako sa skončí určí iba bádanie mojej minulosti. Kráčal som po opustenej časti Tokia. Celé roky som prejavoval ľútosť nad tým, ako mi staré Tokio chýba. Naposledy som tu bol ako malý chlapec, takmer pred dvadsiatimi rokmi. Keď som sa zahľadel do kaluže plnej čerstvého dažďa, dopadajúceho na môj čierny kabát, uvidel som toho osemročného zvedavca, pobiehajúc po tomto bloku bytov, akoby som bol sám na celom svete. Mal nezbedné čierne vlasy, na kolenách zašpinené rifle, červené tričko a v umazaných rukách od blata držal loptu. Obraz zmizol. Rovnako, ako všetky myšlienky na toto miesto. Nezostalo tu okrem trosiek z popadaných budov vôbec nič. Koho zaujíma, kam odišli ľudia? Všetky tie spomienky ležali niekde pod padnutými budovami, zahalené v prachu, nikdy znova neuvidia slnko sveta. Šliapal som po asfaltovej ceste s dierami a teniskou šliapal na drobné úlomky z domov a zamýšľal sa nad skutočným dôvodom, prečo som sa sem odhodlal.
Nuž, moja verzia obsahuje množstvo odbočiek, je to sieť príbehov, ktoré sa na konci zviažu v jeden prúd rieky a odnesú zážitky z minulosti do prítomnosti. A taktiež sa to veľmi ťažko vysvetľuje.

Je vaša verzia iba rozprávaním o sebe, alebo nesie príbehy iných, ajeossi?

Ťažko povedať, ako moja výpoveď rozpráva o úlohe druhoradých, no istú úlohu na mojom príbehu majú. Vieš, vtedy nebolo Tokio to, čo bývalo voľakedy. Svetlá, prepych, móda, to áno, no už to nehýrilo takou spokojnosťou, kdeže, ľudia sa príliš premnožili, na mnohých častiach sa nedalo žiť, toľko ľudí tam bývalo. Prirodzene, ľudia nemohli žiť iba na jednom mieste Tokia, preto postupne odíslovali aj pokojné časti, teda aj časť, kde som vyrastal s mamou aj ja. Len čo som dovŕšil vek ôsmich rokov, museli sme sa kvôli preľudneniu presťahovať. Nie je dôležité, kde som do dokončenia školy býval, podstatný je príbeh, ktorý sa ti chystám povedať. Niektoré veci nie sú dôležité.

Nemyslíte si, že na určenie vecí, ktoré vám prídu viacej dominantné v živote je poznať veci v ústraní?

Čo by to bolo za dobu, keby že neustále prihliadam na detaily? Kráčam domov a odrazu predo mnou preletí vták. Mám azda pomýšľať nad tým, aký význam má v mojom živote vták, ktorého už nikdy neuvidím? Toto je priveľmi diskutabilné a ja nemám toľko životov, aby som to s tebou mohol preberať. Takže, mama sa do toho domu presťahovala vtedy, keď ju prestali bolesť rany z minulosti. Ten dom bol dlho neobývaný, no pravdou bolo, že ešte pred smrťou jej rodičov bol dom prepísaný na ňu, takže moja matka musela byť už v rannom detstve veľmi zodpovedná osoba. Bol to skutočne veľký dom, pre dvoch ľudí zbytočne veľa miesta, no ja a moja mama sme nenachádzali potrebu si do domu sťahovať nikoho iného. Len a ona, ideálna dvojica. S matkou som ako-tak vychádzal, snažil som sa netrápiť ju, pretože vidieť ju plakať bola pre mňa vždycky stresujúca záležitosť. Matka mi ale nikdy nič nechcela povedať o tom, kto tu býval, takže som sa už potom ani nepýtal. Bál som sa, že by mohla začať znova plakať a správne som uvažoval nad tým, že pravdepodobne nie všetkému by tom rozumel, preto som to nechal radšej tak. Kvôli dôvodom, ktoré som už spomínal sme sa ale museli odsťahovať a moja mama sa stávala postupne čoraz chladnejšou osobou. Prerástlo to až do istej formy nenávisti.

Dávate snáď svojej matke za vinu to, ako sa uberal váš budúci život?

Nie. Mal by som jej dávať za vinu to, že vďaka nej som spoznal, čo je skutočná nenávisť? Bez nej by sa toto rozprávanie nebolo uskutočnilo. Na to, aby sme mohli poznať, čo je to láska musíme najprv spoznať, čo je to nenávisť. Takže začínam tušiť to, či toto nebol náhodou zámer zo strany mojej mamy. Vieš, nenávidela ma kvôli niečomu. To "niečo" musí od niečoho iného začínať, zovierať. Podobne, ako vesmír. Aj nekonečný vesmír musel mať niekde začiatok, všakže? Prirodzene, mohli by sme sa tu baviť o možných alternatívach, no nebudem tu večne a ty tiež nie, môj príbeh má mnoho odbočiek, ako som spomínal. Pokračujem v rozprávaní- moja mama zomrela na rakovinu, keď som mal 28, čiže iba pár dní pred mojou návštevou Tokia. Samozrejme, že ma k tomu priviedla ona. Pokiaľ by ešte stále žila, nebol by som schopný sa tam vrátiť. No išiel som tam. Ako sám vojak v poli. Nenachádzal sa tam nikto, kto by ma utešil či kryl mi chrbát. No bol som mladý a odvaha mi nechýbala, kdeže. Moje úsilie prísť na istý podnet či myšlienku bolo márne. V kopách trosiek sa to niekedy nájsť nedá. Odišiel som teda sklamaný domov. Mal som obrovský hlad po nových informáciach, ktoré by trochu ovplyvnili sled mojich udalostí.

Čo si robil potom?

Čoby som mal? Vrátil som sa do normálneho života. Do reality. No jedného dňa, priamo pred mojim domom sedel poštový holub a v zobáku držal bielu obálku, čo zmenilo rieku udalostí a zasiahlo aj dnešnú prítomnosť.

Y.R.

Pokračovanie nabudúce. Sľubujem, že bude. Raz. Ehm. Nie, fakt to sľubujem.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nataly ^^ Nataly ^^ | Web | 26. března 2014 v 0:08 | Reagovat

Fascinuje ma ten názov. Mám veľmi rada takéto názvy.. ktoré sú samé o sebe absurdné, ale znejú perfektne..
A taktiež ma fascinuje tento príbeh. A aj fakt, že na svoj vek dokážeš písať také úžasné veci a vyjadrovať také skvelé myšlienky. Celkom seriózne ti musím povedať, že ťa obdivujem. Ja aj keby zo seba týždeň niečo žmýkam, tak nenapíšem nič .. čo by bolo aspoň z polovice také dobré. Ale musím si to prečítať ešte raz, pekne v tichu, prebrať sa jednotlivými vetami.. lebo momentálne mám väčší ruch na mojej internátnej izbe (pomaly ako každý večer a začína ma udivovať moja nekonečná trpezlivosť.. Lenže každému raz pretečie pohár tejto trpezlivosti a ja sa obávam čo sa stane, keď príde rad na mňa)
Teším sa na to pokračovanie. Vážne som zvedavá. Je radosť čítať takéto duchaplné príbehy.. Ďakujem ti za to. Idem si ja spätne ešte ostatné prečítať, lebo v poslednej dobe som tu naozaj málo a zvlášť u teba na blogu som toho dosť zameškala..

2 Rei-chan Rei-chan | Web | 28. března 2014 v 19:06 | Reagovat

Ty nie si normálna, však nie? :D ono to je...tak...geniálne! a dokázala by som to čítať celé dni, len nech to nemá konca alebo nech tu je čoskoro pokračovanie inak to bez dávky tvojich poviedok neprežijem *w* milujem tvoje písanie *-*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama