Piatočná nostalgia.

31. března 2014 v 18:45 | 윤 리 |  Denník.
Každý piatok je pre mňa niečo ako oslava celého týždňa. Niežeby som mala potrebu sa ísť ožrať, aby som si narobila v tom mojom malom mestečku, ľahko si ho zmýlite s králičou norou, do ktorej Alica padla, narobila hanbu na sto rokov. Nemám rada alkohol, cigarety a všeobecne nočnú zábavu ako takú (povedzme si úprimne, aká je to už len zábava, keď grciate vodku?), takže sa ani nikto pri mojom veku a odhodlaní urobiť zo seba idiota nebude čudovať, že som ho strávila doma. Ako vždy. Sprvu som sa snažila prísť na skutočný dôvod mojej pasivity voči spoločnosti mojich-huahaha- potecionálnych priateľov, ale unavilo ma to ešte viacej ako vysvetľovanie mojej matke, že nie všetci pekní Kórejčania na mojom obale zo zošita dejepisu sa NEvolajú Choi Junhong a nie, nemajú meter päťdesiat. Tým ale nechcem povedať, ako sú mi všetci ukradnutí. Iba... ich nepovažujem za dôležitých. Týmto sme si už raz prešli, no nie? Skutočne to sem nechcem znova písať. Pre vaše dobro.
Nuž som sa v piatok asi tak o dvanástej usadila na zem s notebookom, tridstiatimi denníkmi z obdobia 2011-2013. Skutočne som nevychádzala z údivu, ako som v tej dobe mohla sama seba považovať za inteligentnú. Čím som staršia, tým menej sa tak vnímam. Kto vie, čo ovplyvňuje názory na samú seba tak, že sa to postupne mení na nenávisť? (Dobrá otázka, budem sa tým zaoberať na ďalšej nudnej fyzike, ako bola tá dnešná.) Akoby to bolo, ísť na nostalgiu aktuálnym? Pustila som si album Born This Way, pretože je to asi tak 200 rokov, čo som to naposledy počúvala. Človek by neveril, čo sa za tie 3 roky zmenilo. Akurát sa končila pesnička Electric Chapel, keď to mojej izby s pohľadom vegetariána na klobásu prišiel Ďuďo a kázal mi ísť spať (vraj: "Zajtra ideme do Auparku, choď spať, zase nevstaneš." On by bol rád, keby že nikam nejdem, nakoľko mi musí kúpiť knihu za tú prehratú stávku, čo sme spolu uzatvorili.) Dačo som stihla prečítať, zápisky z rokov minulých sú obsiahnuté v tomto článku.


10.08.2013/Sobota
Song: Daydream- Tycho

"Ráno", ktoré sa dalo prirovnať ránu misii v Afganistane začalo o 3:50. Kým všetci ospalo pili kávu, ja som dačo drmolila o insomnii aj napriek skorej hodine. Vďaka triu psov Vilo-Fero-Pao a lejaku som zaspala o pol druhej. Ak rátam aj bdenie na studenom okne pred Balatonom, spala som cca asi tak 4 hodiny. Všetci o mne vedia, že VŽDY musím mať minimálne 6 hodín spánku, inak som čosi ako Sheldon a Gregory dokopy. Musela som sa premáhať, aby som tomu pracujúcemu na mýtnici nevynadala za to, že ako idioti vyberali mýto namiesto diaľničnej známky a my sme čakali asi tri hodiny v zápche. Poviem teda, nálada medzi deviatou a desiatou bola v aute asi taká, že aj väzni vezúci sa na trest smrti sa zabávali lepšie.
(cesta do Chorvátska.)

04.06.2012
(poviedková verzia, napísaná o rok neskôr)

Nikdy som nerozmýšľala nad tým, akým spôsobom hodlám niekoho zabiť. V momente, keď sa do autobusu tlačila Luhan, spomenula som si na pesničku Kill my Boyfriend. Teda, niežeby som nejakého mala. Celý môj doterajší život vynakladám snahu sa chalanom (pokiaľ majú 13 a sú Boybelieberi alebo len extrémne "vtipní") vyhnúť. Lenže to som ja. Nie Luhan. Usadila som sa na sedačku. Chcela som všetkých ignorovať, no keď vám niekto pchá pod nos nohy a vy sa máte tváriť, že sa pri hudbe "Spirit-Rihanna" dobre bavíte, nikto ako ja nezostane v kľude.
,,A všimli ste si, aké mal Ľ. dnes vlasy?" nadhodí Luhan, ktorá sa práve vráti z výletu po paralelných vesmíroch.
,,Ja som si iba všimla akurát to, že vyzerá ako idiot," odvrkem znechutená čiastočne predstavou o Ľ. a čiastočne Luhanovým vkusom.
,,Náhodou..." Luhan si navinie kučeru na prst.
Zatvárim sa znechutene.


,,Tonight bring my friends
Because a group does it better
Why river with a pair
Let's have a full house in leather."
-Heavy Metal Lover

V sobotu som do druhej v noci kreslila viktoriánsku módu na projekt z dejepisu. Nie som veľmi zručná, ale hodím to sem. ^^
Asi to bola chyba, kresliť dačo na dejepis dobrovoľne, ešte k tomu na známku, ale tak... čo už, musíme byť niekedy aj odvážni, no nie? (Y: ,,Že to vravíš práve ty...")
Y.R.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Rei-chan Rei-chan | Web | 1. dubna 2014 v 20:11 | Reagovat

S vyhýbaním spoločnosti ťa chápem, nikdy som nechápala ľudí a už od detstva sa od nich držím ďalej, neviem totiž vôbec s nimi komunikovať -_-
tá kresba je kawaii :3 a si šikovná, že sa takto snažíš =^-^=
a Himchan *-* nemôžem z neho on je tak úžasný *w* :D

2 Nataly ^^ Nataly ^^ | Web | 12. dubna 2014 v 23:16 | Reagovat

Ja mám takú pasivitu, ako si to ty pomenovala, asi voči celej spoločnosti. Viem byť hrozne nespoločenský človek. Som rada, keď môžem byť sama.. Len ja a môj svet.. Ale ako som sa dostala na intrák, kde mám dve spolubývajúce a máme pravidelné večerné návštevy ich kamarátov, nejako sa mi moja samota narušila a ja si neviem zvyknúť. Možno je to aj zdroj mojej frustrácie v poslednej dobe. Potrebujem byť často sama so sebou.. robiť si veci, ktoré potrebujem, bez toho aby ma niekto otravoval. Lenže, bohužiaľ, nikto to nevie pochopiť. Ľudia vedia byť strašne unavujúci..
Niekedy keď mám čas a náladu, tiež si otvorím svoje staré denníky. Denník si píšem už od roku 2003 a na tých starých zápiskoch sa vždy dobre nasmejem :D Bože, ja som bola strašne naivné dieťa. A je zvláštne takto v spätnom pohľade do minulosti vnímať..ako na menila naša osobnosť. Veď ja už ani nie som tá osoba z minulosti. Ako keby to bol niekto cudzí.
Páči sa mi tá kresba.. ten návrh. Ja kresliť neviem vôbec. Som na Krisovej úrovni..takže tak.  Kriscasoo - môj vzor :D..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama