Březen 2014

Piatočná nostalgia.

31. března 2014 v 18:45 | 윤 리 |  Denník.
Každý piatok je pre mňa niečo ako oslava celého týždňa. Niežeby som mala potrebu sa ísť ožrať, aby som si narobila v tom mojom malom mestečku, ľahko si ho zmýlite s králičou norou, do ktorej Alica padla, narobila hanbu na sto rokov. Nemám rada alkohol, cigarety a všeobecne nočnú zábavu ako takú (povedzme si úprimne, aká je to už len zábava, keď grciate vodku?), takže sa ani nikto pri mojom veku a odhodlaní urobiť zo seba idiota nebude čudovať, že som ho strávila doma. Ako vždy. Sprvu som sa snažila prísť na skutočný dôvod mojej pasivity voči spoločnosti mojich-huahaha- potecionálnych priateľov, ale unavilo ma to ešte viacej ako vysvetľovanie mojej matke, že nie všetci pekní Kórejčania na mojom obale zo zošita dejepisu sa NEvolajú Choi Junhong a nie, nemajú meter päťdesiat. Tým ale nechcem povedať, ako sú mi všetci ukradnutí. Iba... ich nepovažujem za dôležitých. Týmto sme si už raz prešli, no nie? Skutočne to sem nechcem znova písať. Pre vaše dobro.
Nuž som sa v piatok asi tak o dvanástej usadila na zem s notebookom, tridstiatimi denníkmi z obdobia 2011-2013. Skutočne som nevychádzala z údivu, ako som v tej dobe mohla sama seba považovať za inteligentnú. Čím som staršia, tým menej sa tak vnímam. Kto vie, čo ovplyvňuje názory na samú seba tak, že sa to postupne mení na nenávisť? (Dobrá otázka, budem sa tým zaoberať na ďalšej nudnej fyzike, ako bola tá dnešná.) Akoby to bolo, ísť na nostalgiu aktuálnym? Pustila som si album Born This Way, pretože je to asi tak 200 rokov, čo som to naposledy počúvala. Človek by neveril, čo sa za tie 3 roky zmenilo. Akurát sa končila pesnička Electric Chapel, keď to mojej izby s pohľadom vegetariána na klobásu prišiel Ďuďo a kázal mi ísť spať (vraj: "Zajtra ideme do Auparku, choď spať, zase nevstaneš." On by bol rád, keby že nikam nejdem, nakoľko mi musí kúpiť knihu za tú prehratú stávku, čo sme spolu uzatvorili.) Dačo som stihla prečítať, zápisky z rokov minulých sú obsiahnuté v tomto článku.

Spomienky na budúcnosť, časť 1.

25. března 2014 v 19:29 | 윤 리 |  Poviedky.
Skôr, než sa stihneme posledný krát nadýchnúť si človek uvedomí, že to, čo vypĺňa priestor medzi narodením a smrťou musí byť isté poslanie. V tom dave ľudí, ktorý napĺňa prazdné miesto v našich dušiach sú všetci tí, ktorí boli od začiatku daní, aby nám zmenili smerovanie životov, odovzdali skúsenosti. Rovnako, ako od počiatku vekov existujú sily dobra a zla, sú tu aj negatívne a pozitívne skúsenosti. Negatívne skúsenosti vedia testovať spôsobilosť nás prežívať tento život spôsobom, akým sme sa zaslúžili o naše narodenie, pretože iba tí, ktorí pochopia dôležitosť negatívnych vecí vedia prežiť v spoločnosti dobra. Akýkoľvek čin vychádzajúci z minulosti je v skutočnosti ozvenou z predchádzajúcich skúseností. Duše chápajúce dôležitosť týchto drobných podnetov na budúci dej a pevne rozhodnuté tieto skúsenosti posúvať ďalej zostanú nažive večne. Spomienky vedia ovplyvniť mnoho. Vynárajú sa z našich myslí vtedy, keď ich spoločnosť čakáme najmenej. Sú to spomienky, ktoré vdychujú do našich poslaní skutočnosť a ich nefalšovanú pravosť?
Stačí iba jedno slovo, keď ho potrebujeme najviac a smer života sa radikálne zmení. Stačí jeden pohľad a ste oprávnení zmeniť život iným. Pretože ono všetko sa to deje. Všade. Stačí iba otvoriť oči.

Výpis č. 1

20. března 2014 v 16:39 | 윤 리 |  Denník.
Nakoľko stále neexistuje prístroj, ktorý by obohatil môj mikro-ľud o zápisky z môjho života, všeobecne naplnené totálnou ničotou, rovnako, ako mysle mojich rovesníkov pri písomke z dejepisu a témy Habsburgovská monarchia, musím sa snažiť písať zmysluplne. Nie je to nič ľahké, nakoľko sedím v obývačke a nedobrovoľne počúvam reklamu so Zlatanom Ibrahimovičom na nejaké auto- čo nie je Mitsubishi, Subaru a ani Suzuki- a snažím sa pritom nemyslieť na to, ako mi pravdepodobne nejaký rušivý element naruší moje pokojné písanie. *o sekundu neskôr* ,,Pekní ľudia to majú ľahšie," prehovorí nejaký metrosexuálny herec zo spoločnosti Disney (áno, už viem ako sa volá, Alex Pettyfer, bože, vadí mi ako nohavice s potlačou Galaxie). Stále mám trochu problém privykať si na slovenské televízie. Y: "Emma, nie, nezačni znova s tým monológom o slovenských televíziach, prosím, ušetríš tým tri roky vojny a milióny ľudských životov." Ja: "A to hovorí niekto, kto je vlastne dačo ako Hitlerova zreinkarnovaná pravá ruka, všakže?" Y: "Máš tým na mysli vašu geografikárku?"
Nie, chcem sa ospravedlniť, že som tu nebola asi tak dlho, že Lee Soo Hyuka na pozadí začína obrastať brečtan a pavučina. Mimochodom, viete, že Kim Soo Hyun ide to armády? *prikladá si vreckovku k očiam* TT_TT Vlastne to je obdivuhodné, aké odhodlanie má, ale aj tak... ako človek, ktorý je od prírody veľmi paranoidný a čo sa týka normálnych vecí, ako dotýkanie sa mojej mp3, modrého fascikla s výstrižkami, kresbami a básničkami, vždy mám podozrenie, že mi to zoberú a pokúsia sa mi to napchať do úst. A to je vec, ktorá výrazne komplikuje môj život, oveľa viacej ako posadnutosť precíznosťou (mali by ste vidieť moju skriňu, komínky všade).

Káva.

6. března 2014 v 17:17 | 윤 리 |  Poviedky.
Dni sa míňali, a ako odchádzali nekonečné, prebdeté noci, vyparovala sa aj moja depresia. Prišla jar. S ňou svitlo Slnko aj do môjho života. Bezdôvodne mi prišli dni krásne. Kým som sa kochal výhľadom na Osaku pod mojími nohami, dostal som neuveriteľnú chuť ísť do mesta a znova zažiť to, čo ponúkajú iba veľkomestá. Z môjho pohľadu to nebol obyčajný piatkový ruch. Boli to tisíce ľudí s tisíce príbehmi. Každý niekde smeruje. Svoje smery mení neustále, rovnako ako vietor veje váš život do neznámych končín a v tej neprebádanej ceste nájdete svetlo, ktoré vás ponesie až k cieľu. Presne tak som sa cítil. Usmieval som sa na úplne neznámych ľudí, a niekorí mi ho aj opätovali. Jedného rána uprostred marca som si uvedomil, ako dlho sme sa s Yumi nestretli. Volávali sme si, no nie je to také, ako keď sa stretneme. S Yumi prichádzala vždy aj dobrá nálada. Keď stála v dverách s aurou vyrovnanosti, zároveň dverami prišla nevidíteľná a takmer hmatatelná nálada. Usadila sa na vysokej barovej stoličke a zotrvala tam dlho po Yumiinej návšteve. Nikdy som nevedel pochopil, ako dokáže Yumi v takom mladom veku víriť okolo seba veselosť a spokojnosť. Drobné pery roztiahla do širokého úsmevu a svojou srdečnosťou pohľadila moje zmysly. Na chvíľu som sa s ňou cítil ako v nebi. Z tohoto pohľadu by som Yumi za inú sestru nevymenil. Bola to najlepšie, čo ma v živote mohlo stretnúť. Vylovil som telefón a vytočil to známe číslo...

Výpis z denníka alebo ako sa Vám idem už druhýkrát hnusne pochváliť.

3. března 2014 v 15:34 | 윤 리 |  Denník.
Som v takom rozpoložení, že ani neviem, kde začať. To všetko 2NE1, ha. A pôvodne by som tento článok ani nemala písať, lebo sa mám učiť geografiu a aký je sakra rozdiel medzi kontinentom a svedatielom, čo si ja už dva roky neviem zapamätať. Komu však na tom záleží, pokiaľ to neovplyvní aspoň aké-také fungovanie vášho vesmíru, ktorý hraničí v niektorých prípadoch až s alternatívnym, všakže? Nechcem tu nikoho zaťažovať mojimi kecami o vesmíre, pretože chápem, že nie každý zostáva hore až do polnoci a číta si knihy o vesmíre až dovtedy, kým som nepočula Ďuďove kroky. Moja hlava by sa teraz dala prirovnať lietajúcemu asteroidu, ktorý si razí cestu pomedzi ľudí so syndrómom strachu z vzdelanosti (neviem teda, či to v mojom prípade nehraničí so šialenstvom, no záleží od toho, či to bude posudzovať bezdomovec v objatí kartónov alebo profesor na matematicko-fyzikálnej fakulte). Kto z nás je ale normálny, no nie? Pokiaľ viem, neexistuje žiadne hodnotenie normálnosti, iba ak tak v psychiatrických liečebniach (nie som si celkom istá, či tí psychiatrici sú duševne spôsobilí, ale hádam áno, pokiaľ by ma tam niekedy poslali, mohli by sme si pokecať, nakoľko už niekoľko rokov sa hrdo pýšim povolaním školského psychológa/psychiatra). Dneska nebudem výnimočne písať, čo mi napadne ako v tejto prvej časti, no chystám sa napísať výpis z denníka. Enjoy.