Y.R preberá rolu vzorného k-popera, alebo opis dňa 11.02.2014.

11. února 2014 v 19:50 | 윤 리 |  Denník.
Už je to nejaký ten piatok, čo sa našou školou- nie veľmi tolerantnou- nenásilným spôsobom šíria reči o "E., ktorá neje mäso a pomenúvava zeleninu na obede čudesnými menami". Dobre, niežeby tie reči pre mňa niečo znamenali. Konieckoncov, prečo by mali? Taktiež nikoho nezaujíma, čo si o ňom myslím ja, pokiaľ to nie je názor absolútneho božstva (ktorého by ste sa u mňa nikdy nedočkali, ak nie ste Kim Himchan, sorry). Prirodzene, svoje školské roky budú pre mňa akýmsi archívom zlých spomienok so štipkou hanby a neodmysliteľným zápachom vanúci za spolužiakom s výrazom ako cvikla, čiastočne zmiešaný aj so smradom zo skrinky na topánky. Z môjho uhla pohľadu je škola jedna veľká budova, kde sa zišli všetci najväčší ignoranti v šírom vesmíre a ich hlavnou náplňou práce je komandovať nás- s chuťou do hľadenia z okna a ignorácie našej bývalej angličtinárky, ktorej výkon na hodine sa nebezpečne blížil k srdcovému infarktu. Hoci je toto opis môjho denníka, neodpustím si jej opis: drobná žena s účesom z časopisu "Nepodarené fúkané z rokov osemdesiatych", komplexy typickej učiteľky s 30 ročnou praxou a pohybmi pri vysvetlovaní triede tupcov, kopírujúce pohyby stokilovej obéznej ženy na stacionárnom bicykli. Na úvod by srandy asi stačilo. Ak sa bavíte ako Chen na obrázku, pokračujte ďalej. Mimochodom, GIFy sú moja práca. :-) Užívajte v zdraví, poteší, ak sa Vám zapáčia, len prosím uveďte pri kopírovaní zdroj. Ďakujem.

Rýchlou chôdzou som vzpriamene kráčala na obed, aby som vystála 10 minút v spoločnosti Luhana v rade, ktorá pripomínala rad na banány. Prirodzene, Luhan sa doslova dovalil a razom sa jedáleň otriasala húronským smiechom rovnako strašidelným, ako jej ksicht v tom momente. Nevyzerala, akoby mala chuť na nezvyčajne konzumný obed, ale na MŇA. Pri jej monológu o nápise "TOM BECK" na jej zápästí sme čelili pohľadom o dosť mladších cigániek, ktoré v tom momente podpichoval chlapec s veľmi konzumným priezviskom a výškou, že by ho kľudne zobrali na prvý stupeň. Vyhladovaná som prepaľovala očami tanier so zemiakmi a zeleninou (a mäsom, ktoré som nezjedla). Nebol môj. Šťastný žalúdok bol nadosah, stačilo iba pozabíjať všetkých 10 ľudí predo mnou, katechéta, ktorého v tom momente Luhan pomenovala podľa mužského pohlavného orgánu, za čím následoval už miliónty výbuch smiechu a hore spomínanú angličtinárku, nahýnajúcu sa cez okienko tak, že sa skoro pozrela na tie hrnce odspodu. Len čo som schmatla tanier,premohla ma nesmierna chuť niekomu vypichnúť vidličkou oko.
Prisadla som si pri stôl a o sekundu neskôr sa dorútila Luhan, obdivujúc môj šalát (ktorého som pomenovala Zelo. Chcela som to meno dať rajčinám, no Luhan povedala, že to meno sa hodí skorej na šalát.).
,,Pozri sa na túto rajčinu," odvetím po chvíľke ticha, zatiaľčo sa vŕtala v cestíčku rezňa, ,,kľudne by som jej mohla dať meno."
Podržala som úzku vidličku pred nosom a zaškúlila na veľkú, neosolenú rajčinu. ,,Odteraz je japonskej národnosti."
Luhan vybuchne do smiechu.
,,A teraz ju zješ?!! Tam máš ešte tie dve."
Zapichla som vidličkou do dvoch rajčín spojených v dve. ,,Siamské dvojičky," zamrmlem.
Druhý výbuch. Takmer spadne z krikľavo oranžovej stoličky. ,,ZELOOOOOOOO!" zvískne so smiechom. Ukazuje pritom na úbohý list šalátu, netušiac, aké krásne meno mu Luhan dala. Zamračím sa, že zneúctila Zelovu prezývku kusom zeleniny, no nič som na to nepovedala. Prežúvala som "Zela" v ústach, pričom som sa cítila, akoby som skutočne jedla Zelov kúsok mäsa. Predstavovala som si, ako myká širokými ramenami, zatiaľčo mu moje zuby prerezávajú bicepsy. Z bledých pliec mu po mramorovej pokožky stekajú pramene krvi. Striasla som sa a nasilu preglgla kúsok šalátu. Začala som sa dusiť. Nenápadným pohybom som si udrela do hrude a konečne som sa mohla nadýchnuť. Luhan- stále pohltená vo svojom vlastnom vesmíre- sa natriasala od smiechu, takže sa mi podarilo celkom zdravo vyzerať, kým sa dosmiala (čo trvalo ešte hodnú chvíľku). Dojedli sme. To už bola dávno hodina, takže sme prešli cestu chodbou takmer mlčky. Učiteľ na hodine nebol, očividne sa stále kŕmil v kabinete pizzovými rohlíkmi. Našťastie. Dokonca som vytiahla aj slúchatká, aby som sa obrnila voči spolužiakom. Napriek tomu bola moja nálada fajn. Teda, fajn je moja nálada, keď N. a E. flambujú pod mojou lavicou suché, dvojtýždňové rožky, takže oproti tomuto som bola stále v lepšej nálade. Očividne to bolo stále tým EXO Showtime, čomu robím v poslednom čase titulky. Videli ste ten diel? Páni, Baekhyun a jeho spev na Girls Generation bol strašne zlatý, najmä ,,Here's come tlllloubleeeee.". Škoda, že to už končí. Budú mi chýbať ( najmä YEHET!). Mimochodom, včera som zistila, že Xiumin a D.O. majú iba o 7 kilogramov viac, ako ja. Pokiaľ by ste nečítali ten Tweet, posielam tabuľku, ktorú hodila na Twitter istá fanúšička.

XIUMIN 51kg LUHAN 52kg KRIS 72kg LAY 60kg CHEN 63kg TAO 68kg SUHO 52kg BAEK 53kg YEOL 71kg D.O 51kg KAI 69kg SEHUN 53kg
(Kai, plz.)


Ako ste na tom? O koľko je váš bias ťažší/ľahší od Vás? Môj bias má presne o 8 kilogramov ťažší. Fasa.

Y.R
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Áňa T. Áňa T. | Web | 14. února 2014 v 13:32 | Reagovat

Hezký článek a blog. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama