Stratené veci života. (Jeho rozprávanie.)

26. února 2014 v 13:34 | 윤 리 |  Poviedky.
V ten večer som dlho nemohol zaspať. Prevaľoval som sa v prázdnej posteli. Bez nej mi pripadala tá posteľ tvrdá, akoby na nej nikdy nikto neležal a ja sa v nej snažil nájsť niečo, čo sa nikdy nestalo. Na Nanaminej strane postele neboli záhyby od jej tela, vankúš bol starostlivo narovnaný, perina ležala dokonale položená. Naozaj to všetko vyzeralo príliš perfektne na to, aby tá posteľ bola skutočná posteľ pre skutočných ľudí. Nezniesol som len tak bezmyšlienkovito ležať niekde, kde to teraz bolo cítiť nenávisťou. Nie ku mne. K niečomu inému, o čom som nemal potuchy. Posadil som sa na zem, opretý chrbtom k posteli a uprel zrak do prázdna. Je možné, aby vec spôsobila niečo takéto? Nikdy som nepociťoval taký zlý pocit. Možno to nie je pre to, ako sa cíti tá vec. Možno to je spôsobené ľuďmi, ktoré ju používajú. Nanami dusí v sebe zlosť a nevie ju vypustiť von. Moja manželka musí byť zrejme chodiacou čiernou skrinkou. Ja som tak zaslepený svojími vlastnými problémami, že celkom prehliadam jej prítomnosť v tomto byte. Zahľadel som sa na nočné Tokio. Toľko príbehov, toľko duší, bezcieľne blúdiacich po uliciach Tokia, niet divu, že som prehliadol Nanamino zúfalstvo. Ona bola vždy tá, čo ma počas zimy utešovala, no teraz potrebuje, aby som ju utešil ja. Prečo som si to nikdy nevšimol? Ako som sa tak zamyslel, nikdy som ju neutešoval. Ak niekoho nevidíme plakať, znamená to, že neplače? Cítil som sa ešte horšie, ako predtým. Koho som si to vlastne zobral? A koho si zobrala ona? Celé tie roky žije s duchom. S duchom, ktorý sa ani neobťažuje svoju prítomnosť potvrdiť. Lenže ten duch som ja. Ja. A to ju raz zničí.

Nezniesol som pocit prázdna v našom byte, preto som sa čo najrýchlejšie obliekol a znova vyrazil na pláž. Hodinky na mojej ruke ukazovali niečo po piatej hodine ráno. Tokio sa pomaly začalo prebúdzať. Nemal som veľa času, o chvíľku sa sem nahrnú ľudia. Tých som v tejto situácii potreboval vidieť zo všetkého asi najmenej. Nie kvôli mojej nenávisti k nim. Ľudia mi nevadia. Iba sa cítim lepšie, keď sa pri mne nedržujú. Najmä nie v momentoch, ako táto.
Celé tie roky som žil v obrovskom klame. To, že Nanami milujem je pravda a sotva by mi to niekto vedel vyvrátiť. To, že ona miluje mňa je pravda, no niečo medzi je veľká bariéra. Ona si žije svoj čierny svet, ja svoj čierny svet. Prečo by spojenia dvoch čierných vecí mali tvoriť bielu? Po tých rokoch som sa cítil ako slepec, ktorý jedného dňa uvidel, čo prehliadal. Prehliadol som žiaľ mojej manželky. Všímal som si iba svoje čierne miesta v živote. Ako to človek ako ja má napraviť? Nanami je odo mňa vzdialená na míle ďaleko- v pravom slova zmysle. Moje myslenie na ňu mi ju nevráti naspäť. Konečne som pochopil to klišé o križovatke života, ktorá raz príde. Akurát je tu. Rozhodnúť sa medzi Nanami a mojou vlastnou čiernotou, požierajúca celý život moje vlastné pozitívne myslenie. Oslobodím sa od nej, keď od nej oslobodím Nanami? Zmení sa niečo, keď ju chytím za ruku, pozriem sa do očí a unesiem preč, čo najďalej od sveta tých sračiek? Myšlienky vedia zabíjať. Nanami a ja zomierame. Duševne. Veď duševná smrť je horšia, ako fyzická. V mnohých prípadoch tá fyzická oslobodí človeka. Duševná ale nie. Nechcel som, aby toto bol náš koniec. Manželia by sme možno zostali, no vyparila by sa všetka tá iskra, ktorá tam zostala. To som si za žiadných okolností neželal. Niet pochýb o tom, že ja a Nanami sme si od začiatku boli súdení. Kto iný by sa v nej vyznal? Akýkoľvek ignorant som doteraz bol, nikto iný by na jej žiaľ neprišiel. Nanami o sebe nerozpráva. Nikomu. Nikdy. Normálny človek by len tak nezistil, o čo ide. O čo ide neviem presne ani ja, no ide tu o niečo, čo moju manželku rozožiera zvnútra. Roky potlačuje svoj žiaľ na to, aby mi pomáhala so zimami života. Teraz je rad na mne, aby som jej pomohol.
Ako som tak kráčal po opustenej pláži, všimol som si v diaľke drobnú ženskú postavu. Zdala sa mi celkom povedomá, rysy tela mala podobné, ako Nanami. Nemohla to byť ale ona. Nanami je preč. To mi prebleslo mysľou, no vzápätí ma pokúsila neuveriteľná chuť ísť za ňou. Sedela na zemi, oči upierala na valiace sa vlny. Pomaly, nehlučne som sa približoval k nej, bola vzdialená asi sto metrov. Doslova som splýval so zvukom vetra a vĺn. Starostlivo som prekladal jednu nohu cez druhú, aby si ma nevšimla. Ako myška som prekĺzol poza ňu a posadil sa pri ňu. Akonáhle si ma všimla, schovala hlavu do dlaní. Bez slova pristúpim k nej a vezmem jej tvár do svojich dlaní. Je to ona. Tvár mala strhanú, premočenú od sĺz. Jedna slza sa jej skotúľalala na moju ruku.
Nič som jej na to nepovedal. Dlho sme sedeli vedľa seba. Ja som ju obíjmal okolo pliec, ona si zaborila tvár do môjho ramena. Iba vzlykala. Nechcel som na ňu tlačiť, takže som mlčal. Ak bude chcieť, ozve sa sama.
Ozvala sa po hodnej chvíli. Zdvihla hlavu a zahľadela sa mi do očí. Vážnym tónom prehovorila: ,,Najskôr si už prišiel na to, čo sa vo mne skrýva."
Prikývnem.
,,Hneváš sa, že celé tie roky mlčím? Vieš, musíš ma chápať. Nikdy som nevychádzala so svojími pocitmi na povrch. Príde mi hrozne ťažké rozpovedať sa len tak o svojich pocitoch, aj keď si môj manžel."
,,Nikdy nemám dôvod sa na teba hnevať. Pokiaľ sa o svojich pocitoch nechceš baviť, chápem to."
,,Naozaj? Ty si taký dobrý, Aoi. Vieš, ono to je spôsobené strachom."
,,Strachom? Z čoho?" opýtam sa opatrne.
,,Že by to počul niekto, kto by to počuť nemal. Nie všetci sú ako ty. Nie všetci vedia, čo znamená slovo čierny. Čierna nie je iba farba. Čierna je pocit. Tí, ktorí ju nosia vedia, prečo ju nosia. A potom sú tu aj tí, ktorí nosia farebné veci, pričom sa cítia čierno. Ako ja. Už dlho som sa odhodlala povedať ti pravú príčinu môjho smútku. Snažím sa ti to rozpovedať, no neviem, kde mám začať, aby to dávalo zmysel."
,,Skús začať od začiatku," povzbudím ju.
,,Začalo sa to, keď som mala asi desať rokov. S mojou sestrou sme prežili krásne detstvo- hrávali sme sa, občas aj hádali o úplne hovadiny, ale v podstate sme sa mali rady. Nikdy som ju pred tebou nespomínala, však? Ani rodičov. Tu sa začína môj pôvod čiernoty. Jedného dňa sme sa hrali pred domom. Moja sestra bola z nás dvoch tá divokejšia, preto ju bolo počuť až z konca ulice. Neraz som ju musela tíšiť, no o chvíľku znova kričala ako besná. Objavil sa pri nás jeden vysoký, starý, vychudnutý pán, vyzeral tak trochu ako vyschnutý keksík. Bol oblečený v čiernom, išiel z neho strach. Usmial sa na moju sestru, no z toho úsmevu išiel strach. Presladeným hláskom ju oslovil: ,Prečo sa trochu neutíšite dievčatá?' Nechaj tu svoju sestričku samú a poď so mnou.'. Chcela som kričať, nech s ním nejde, voľačo jej vyvedie, také prípady sa stávajú. Buchla som ju do kolena, no ona si ma nevšimla, následovala toho starého pána. Zostala som tam sedieť ako obarená. Od strachu mi nešlo hýbať s končatinami. Stále som tam sedela, aj keď sa sestra vrátila. Našťastie, bola v poriadku. Chvíľku sme sa normálne bavili, no uprostred vety vstala a odišla preč. Videla som, ako jej postava mizne dolu ulicou. Vyrútila som sa za ňou, pýtala sa jej, kam ide, nech ma vezme so sebou.Ona ma iba odstrčila a povedala: ,Nanami, do tohto sa nepleť. Musím to vybaviť sama.'. Prudko ma odstrčila a ja som spadla na zem. Prišiel večer, no moja sestra nebola doma. Mama sa na nič nevypytovala, dokonca ani otec, pri večeri nepadlo o nej asi slovo. Ja som sa o nej a tom divnom pánovi, samozrejme, nezmienila, nechcela som žalovať, pretože ak sa sestra vráti, privodí jej to iba ťažkosti. Išla som do izby a ihneď som spala. Ráno sa sestra znova neobjavila a našich akoby sa to ani netýkalo. Nerozprávali sa o nej. Nespýtala som sa, kam išla. Normálne som sa obliekla a vystrojila do školy. Takto to išlo niekoľko dní. Až v jeden deň ma zmohol strašný strach a rovno som sa opýtala, kde je.
Nikto mi neodpovedal. Ignorovali ma. Nepatrila som do ich sveta. Bola som presvedčená, že to ja môžem za zmiznutie mojej sestry. Pre mňa, ako pre desaťročné decko bolo strašné vidieť, ako ma moji vlastní rodičia ignorujú. Snažila som sa nadviazať nejaký kontakt, chytala som ich za ruky, prosila, no oni nič, zakaždým ma odstrčili ako sestra v ten deň. Po niekoľkých mesiacoch som v meste stretla toho pána. Všimol si ma. ,Nemala si sa na ňu pýtať,' prihovoril sa mi vážnym tónom hlasu, s nenávisťou v prázdnych očiach, ,Ty hlupaňa! Tvoja sestra sa nikdy nevráti. Pochop to! Má srdci dedičnú čiernotu, ktorou trpia aj tvoji rodičia. Za to musia byť potrestaní. Budú pykať a ty tiež. Nie, nezabijem ťa, to by bolo príliš jednoduché. Budeš nosiť v srdci čast temnoty, čo tvoji predkovia. Nikdy sa z toho nevyliečiš. Budeš sa prizerať tomu, ako sa svet okolo teba rúti, ako domček z karát. Kým žijem ja, cekneš o tom iba slovo, a skončíš ako oni. Rozumieš?' Skôr, než som sa stihla ohlásiť, muž zmizol. Rýchlo som utekala domov, celý čas som zadržiavala slzy. Doma sa mi naskytol hrozný pohľad- rodičia ležali na gauči, bordovočervená krv bola všade. Mama ležala prehodená cez operadlo ako handra, bez duše, oči mala napoly otvorené a z bledých úst vytekala tá červená vec. Otec ležal tvárou na zemi, zaliaty v kaluži krvi. Rozplakala som sa a v tej situácii mi nenapadlo nič iné, ako kričať. Pritúlila som sa k mŕtvej mame a chcela som umrieť s nimi. No nemohla som. Išla som bývať k tete. Mala som ju úprimne rada, no stále som bojovala s tou čiernotou v srdci. Ten starý pán ma ešte dodnes straší v snoch."
,,Prečo si sa tak zrazu odhodlala mi o tom porozprávať?" spýtam sa v nemom úžase.
,,Ten starý pán nežije. Nikdy nežil. Bol to iba duch, prevtelenie, výplod fantázie. Pochopila som to až teraz, keď som sa nad tým zamyslela. Čiernota ale existuje. Budem s ňou ešte dlho bojovať. Ale vyhrám. Lebo mám teba."
Potom nadvihne kútiky úst a s nejasným úsmevom na tvári mi položí svoju ruku na moje rameno. Slnko vychádza. A vychádza aj v našich životoch.

Y.R
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Rei-chan Rei-chan | Web | 26. února 2014 v 19:43 | Reagovat

Yun-chan....to bolo tak dokonale úžasné! *-* preGackta ty tak brutálne píšeš. Strašne sa mi to páči a  ani nemám slov čo mám hovoriť ďalej, určite sa stále opakujem ale ja neviem ako to vyjadriť...každopádne sa strašne teším aj na ďalšie tvoje poviedky :3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama