Spleť (ne)súvislých myšlienok, alebo Kaitova verzia.

18. února 2014 v 19:02 | 윤 리 |  Poviedky.
Čím iným by som sa ja- Kaito Tanaka- pochváliť, ak nie mojou schopnosťou vymýšľať si absolútne nezmyselné príbehy? Jednou vecou bolo, že odmalička som mal až neprirodzenú fantáziu kvôli čítaniu románov, ktoré by som vo svojom veku čítať nemal. Prirodzene, teraz na to vek mám, ale nemám čas. Študenti ako ja nemajú nikdy čas. Niežeby som bol zlý študent. Každý to ale pozná- baby, spolužiaci, jedno s druhým. Na niečo také, ako sedieť doma za knihami neprichádza v mojom veku do úvahy. Mám sedemnásť rokov, najvyšší čas žiť. To som si hovoril, aj keď som v jeden májový podvečer odchádzal domov. Hlava mi v metre odkväcla až na okno. Cítil som všetky otrasy, trasu koľajníc, dokonca v tom momente ma napadlo, že cítim rušňovodičov dych. To som si iba namýšľal. Nie. Ja som ho naozaj cítil. Nech si hovorí každý, čo chce. Vodič sa mi na sekundu mihne pred zatvorenými očami. Bol to malý, tučný chlap so začínajúcou plešinou. Mal na sebe bledú košeľu, ktorá na ňom vyzerala otrasne. Krátkymi nohami vychádza von z metra, má na sebe dokrkvané nohavice a na hlave čiapku, samozrejme, nakrivo. So zvukom burácajúceho metra sa veľmi ťažko rozmýšľa, preto som vytiahol telefón a slúchatká. Nevrlo si ich napchám do uší a preklikám sa až k Muse. Madness je jediná pesnička, ktorá vystihuje túto situáciu.

Na ďalšej stanici nastúpi sympatické dievča. Mohlo mať okolo dvadsiatky, ťažko usúdiť, či je mladšia, ako ja. Mala vyblednuté tričko s dostatočne veľkým výstrihom na to, aby mi poskytla výhľad na jej plochý hrudník. Vyčnievali jej kľúčne kosti a rebrá. Prsia nemala takmer žiadne, no napriek tomu bola niečim príťažlivá. Na šedom tričku mala prehodenú veľkú koženú bundu, zrejme patrila jej frajerovi. Štíhle nohy sťahovali úzke čierne nohavice, ktoré končili zastrčené v mohutných kanadách. To dievča malo neprirodzene bledú pleť. Z bielej mramorovej pokožky svietili veľké oči, drobný nos ako gombík a veľké pery natreté krvavočerveným rúžom. Vlasy končili tesne pod ušami, ofina zastrihnutá podľa žiletky vyzerala, akoby sa nikdy nehýbala, pochyboval som, či ju niekedy zachytil smer vetra. Na jednom pleci mala prehodený kožený plecniak, do uší ústili dvoje biele slúchatká, navlas podobné mojim. Hútal som, čo asi tak môže počúvať. Pravdepodobne metal, rock. Možno japonské rockové skupiny. Tie som ja nepočúval, preto by som ju pravdepodobne nezaujímal. Vyzerala byť odmeraná, drzá. A samotársky typ človeka. Po žiadnom človeku sa v metre ani neotočila. Vyzerala, akoby prišla z inej planéty.
,,Veď možno aj prišla," povedal som si, ako správny fanúšik sci-fi. Prišla na túto biednu Zem hľadať nejakú obeť, ktorú vezme so sebou na rodnú planétu, robiť na nej pokusy proti ľudským právam. To by sedelo. Určite nie som jediný, kto sa po nej otočil. Teda, ja som sa neotočil, no keby okolo mňa prechádzala, otočil by som sa. Bolo z nej cítiť auru. Tá aura bola ako nejaká voňavka. Predstavila som si, ako asi tak vonia. Takéto dievčatá voňajú zvyšanie po ťažkých voňavkách. To je jasné. Drsné baby- ťažké voňavky. Logické, nie? Nepochyboval som o tom, ako by ma tá vôňa opantala. Zatriasol som hlavou, aby som z hlavy vytriasol tie blbé predstavy. Ktovie, o čom rozmýšľa ona? Možnože myslí na to, ako nepríjemne sa v spoločnosti spolucestujúcich v preplnenom metre cíti. Nebol by som prekvapený. Dovtedy to nebol nijaký príjemný pocit sedieť v metre, napoly mŕtvy (teraz neviem, či od únavy alebo od nej) a akonáhle sa zjavila ona, metro je momentálne tá najpríjemnejšia varianta cestovania. Nič iné v túto chvíľu nepripadá do úvahy. Žiaden autobus, ani nohy. Odteraz som pevne presvedčený chodiť domov iba metrom. Pozviecham všetky zvyšky odvahy a postavím sa nenápadne pri ňu. Možno si ma všimne, prehovorí pár priateľských slov. Nie. Tresol som si dlaňou po čele. To by ona neurobila. Nebaví sa s chlapcami, ako ja. Ale mala by. Som inteligentný, milý, pohľadný a gentleman. Ďalší tresk. Dočerta, čo si to o sebe myslím?! Na takýchto chalanov nielenže neletí ona, ale pravdepodobne žiadne dievča v celom vesmíre. Tiež by som sa sám sebe nepáčil, pokiaľ by som bol dievča.
,,Byť dievča musí byť divné," preblesne mi mysľou, zatiaľčo sa chytám tyčky vedľa toho dievčaťa, snažiac sa s nadobudnúť akú-takú rovnováhu (vzhľadom na tie hlúposti, ktoré nedávajú zmysel to nie je nič ľahké, verte mi). Nadychujem sa, s odhodlaním sa jej niečo inteligentné opýtať. A je to nad moje sily, pretože v hlave mi behajú samé kraviny.
Som debil. Nie som schopný prehovoriť k dievčaťu. Prečo sa tak bojím? V živote ju už, pravdepodobne, neuvidím. V Tokiu žije vyše 35 miliónov ľudí, šance, že ju stretnem znova sú také malé, ako moje sebavedomie v tejto chvíli. Nádych-výdych. Idem na to.
,,Ahoj," pozdravím sa jej, zrazu sa môj hlas zlomí, takže zniem, akoby som mal mentálnu poruchu. Zdvihne zrak od telefónu, premeria si ma od hlavy až po päty, zdvihne obočie a s absolútnou nechuťou sa odzdraví. Potom mi nevenuje žiadnu pozornosť. Začnú sa mi potiť dlane, vyschne mi v krku, no napriek tomu pokračujem v "konverzácii". Radšej som mohol držať hubu.
,,Ako sa máš?" zaškerím sa jej rovno do tej peknej tváre. Chcem si dať facku.
Ignoruje ma. Ignoruje ma. Ignoruje ma? Ignoruj ma, prosím. Nič nehovor. Buď ticho, Kaito, drž hubu už do konca života. Vyznieš ako totálny idiot. Si idiot. Si dement. Si debil! Nechápeš? Nič jej nehovor, neopováž sa jej na nič opýtať.
,,Ako sa voláš?"
Tresk! Pre Kristové rany, čo som si hovoril? Načo zo seba robím idiota? Je jasné, že ona ma ignoruje! Nemá o mňa záujem, myslí si o mne iba to najhoršie. Prosím ťa, Kaito, vyrvi tú tyč a napchaj si ju do zadku a nech ti výjde ústami, aby si už v živote nič iného nepovedal. Moje slová nedávajú zmysel. Každá baba si o mne myslí, aký som blbý. Ja nie som blbý. Iba neviem rozprávať s dievčatami. Nie. Ja som ozajstný, neprekonateľný, zmagorený, prepotený idiot.
,,Zachráni ti táto informácia život?" ozve sa náhle, pritom neodvráti zrak od telefónu.
Neviem, ako na toto odpovedať. Mal by som byť ticho. Lenže nie som. Lebo som idiot. ,,Chcem iba vedieť, aké máš meno."
,,Ja zase nechcem vedieť tvoje, takže by bolo nefér, že ty budeš vedieť moje a ja nebudem vedieť tvoje."
,,Prečo mám pocit, že nechceš odpovedať?" Lebo to tak je?
,,Pretože to vnímať správne?"
Au! To bolelo. Takmer som zletel z nôh. Teda, vedel som, že nebude sršať nadšením v rozhovore so mnou, ale nečakal som ani to, ako ma hneď odfajčí. Stále však stojím pri nej a dúfam, že začne s rozhovorom. Nezačne. Ako inak. Vystupuje.
Mám neuveriteľnú chuť ísť za ňou, aj keď sa budem musieť trepať domov o ďalší kilometer navyše. Nakoniec som si to rozmyslel. Pozoroval som, ako elegantným pohybom pokladá kanadu na podlahu stanice metra, pretláča sa davom nastupujúcich ľudí a potom zmizne v ruchu preplnenej stanice. A ja ju už nikdy neuvidím. Tajne ale vždy dúfam v to, že sa raz zjaví a bude mi chcieť povedať svoje meno.

Y.R
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Rei-chan Rei-chan | Web | 18. února 2014 v 19:36 | Reagovat

prečo? prečo musíš písať tak úžasne? *-* naozaj sa už nemôžem dočkať na ďalšiu tvoju poviedku~ táto bola tiež super a takýto koniec som ani nečakala ale bolo to super :3

2 Beatricia Beatricia | Web | 18. února 2014 v 20:47 | Reagovat

Píšeš skvěle a zajímavě. Je to čtivá a poutavá povídka. Já čtu ráda slovensky a rozumím všemu.♫♫♫♫♫

3 fendsterovci fendsterovci | E-mail | Web | 19. února 2014 v 17:37 | Reagovat

Super blog aj design :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama