Modrá.

14. února 2014 v 22:18 | 윤 리 |  Poviedky.
Aoi si rozbalil práve kúpený balík žuvačiek a vložil si jeden podlhovastý pásik do úst. Ako sa tak prechádzal po aprílovom brehu mora, všímal si rôznorodosť tvárí. V Japonsku žije sto miliónov a tridsať miliónov obyvateľov. Je vôbec možné, že si nikdy za svoj život nevšimol rozmanitosť tejto krajiny? Kým vlny pri odlive narážali na brehy, s hlukom odnášali drobné kamene, obrusovali ťažké skaly a so šumom sa hlasno valili naspäť do nekonečného oceána možností, Aoi sa započúval do zvuku valiacích sa vĺn. Bosé nohy až po konce čiernych úzkych džínsov mal mokré, premočené od morskej vody. Preto na chvíľku zastal, vyhrnul si ich a znova pokračoval v chôdzi. Pritom vdychoval vlažný jarný vzduch. Tešil sa jari. Jar mu odjakživa pripomínala pocit znovuzrodenia, keď sa prebúdza nielen príroda, ale aj on. Počas chladnej zimy zažil často
pocit vlastnej psychickej smrti. Bezdôvodne. A kým umieral, rástla aj jeho túžba znova sa narodiť. To sa mu darí každú jar. Zažil to už veľakrát, no nikdy to nedokáže povedať slovami, cítiť tie isté pocity, pretože zakaždým to je iný príbeh. On bol ako oceán. Príliv doniesol do jeho srdca nežiadúce myšlienky, vlny fŕkali a trieskali sa o steny jeho duše, zatiaľčo odliv priniesol mier. Nebol naivný, vedel, že tento pocit mu nevydrží navždy. Príde ďalšia zima, a on sa ocitne znova uväznený vo svojich myšlienkach. Vedel však aj to, že raz príde aj jar.

Aoi bol hlboko zamyslený vo svojich myšlienkach, preto ani nepostrehol, keď hodiny odbili desať hodín. Konieckoncov, svetlo sa predlžovalo, ťažko si na to vedel privyknúť. Venoval svoj posledný pohľad bezhraničnému oceánu, ktorý by si akokeby vytváral svoj vlastný neohraničený vesmír plný príbehov, a bez akéhokoľvek otáčania kráčal späť domov.

Doma ho nečakala Nanami, pretože musela pracovne odísť do Kjóta. Bez nej bolo v ich byte neprirodzené ticho. No vedel bez nej prežiť. Odkedy sú manželia, žili takto v odlúčení iba raz. Za tých šesť rokov si na ňu navykol. Cítil, akoby k nemu patrila už od začiatku života. Nanami bola drobná, útla žena, zato veľmi výrazná. Mala dlhé vlasy, ktoré najčastejšie nosila vypnuté v konskom chvoste, rovnú ofinu a prirodzene veľké pery. Aoi ju nikdy v živote nevidel v šatách. Vždy nosievala iba nohavice, košele a saká. O sukniach nechcela ani počuť.
,,Aoi, čo by si povedal na to, keby že ti iní chlapi civia na nohy? Je to nemorálne, takto očumovať niekoho končatiny," často hovorievala, keď sa Aoi nad jej čudným názorom pozastavoval. Čo sa týka Nananmi, nenosievala ani tričká, a keď už tak, tak iba s dlhými rukávmi. Aoi nevidel Nanami ani raz v plavkách. Postavu mala síce dokonalú, no pravdou je, že Nanami bola až neprirodzene hanblivá. Trvalo niekoľko mesiacov, keď sa vôbec odhodlala odhaliť sa pred vlasným manželom.
Oblečenie Nanami ostalo v skrini, dokonale vyžehlené, nedotknuté. Vzala si iba pár vecí. Okrem malého kufra v skrini chýbal jej občiansky pas, červená šatka, dve košele a jedny nohavice. Niet teda pochýb o tom, že plánovala sa čo najskôr vrátiť. Aoi nezapochyboval o Nanami ani raz. Veril jej tak silno, až mu to prišlo nezdravé. Nanami by mu to nikdy neurobila, rovnako, ako by to on nikdy neurobil jej. Pokojne sa vybral do kúpeľne a napúšťal si vaňu až po okraj teplou vodou. Kým si vkladal do koša so špinavým prádlom spotené oblečenie, vracal sa k bilanciovaniu svojej zimy.
Táto zima bola jedna z najsmutnejších jarí, čo kedy zažil. Nanami sa všemožne snažila o zlepšenie jeho nálady, no skrátka to nedokázala. Neskôr pochopila, ako veľmi ho zimné obdobie zraňuje, preto ho iba objala a povedala: ,,Vieš ty čo? Každý sme nejaký. Nebudem ťa utešovať, tvoja nálada by sa nezmenila. Za to ťa ja teraz obíjmem, aby som mala pocit, že sa aspoň teraz máš dobre." Potom zaborila svoju hlavu do Aoiho hrudníka a pomaly približovala svoje drobné ruky, až kým sa nespojili na jeho chrbte.
Pri tejto myšlienke sa Aoi prvýkrát usmial. Končekom prsta skontroloval teplotu vo vani, potom postupne vkladal najprv pravú, neskôr ľavú nohu do vane, až po okraj naplnenej teplou vodou. Kým sa ponáral, jeho pohľad spočínul na hladine vody, priehladnej ako zrkadlo. Niekoľkokrát si do vody ponoril hlavu a zatriasol hlavou. Potom sa oprel rukami o okraj vane.
,,Pokiaľ žiješ, máš šťastie. Pokiaľ iba prežívaš, život je pre teba jedno veľké utrpenie. Ako sa mám rozhodnúť, kam môj život smeruje, keď sa blíži jar?" povie Aoi sám sebe, ,,Niežeby som so svojím životom nebol spokojný. Mám Nanami a ona je moje všetko. No napriek tomu nie je môj život iba... sen? Sen, v ktorom niečo chýba? Možno odtieň. Pretože môj život je od prírody modrý. Moje meno predstavuje modrú farbu. Bolo mi dané žiť v oceáne myšlienok. A bolo mi dané žiť v modrej. Bolo mi však dané žiť v nesprávnom odtieni?"
Aoi položil svoju odrazu ťažkú hlavu na okraj vane. Jeho myšlienky mu nedávali zmysel, no cítil blízky zvrat. A na zvrat nepotreboval ničomu rozumieť. Proste sa tak stane a hotovo. Osud sa ho nespýta, či mu svet tvorí kontext. Pochyboval o tých ľuďoch, ktorí tvrdili, že im reálny svet tvorí jasný obraz bez trhlín. Už na tomto svete nejakú dobu je. Nikdy ten obraz zatiaľ neuvidel.
,,Nič si z toho nerob, ani ja ho ešte nevidím," usmievala sa naňho Nanami v spomienkách, keď jedného zimného dňa sedeli vedľa seba a rozprávali sa, ,,to ale ešte neznamená, že neexistuje."
Aoi chcel veľmi veriť jej slovám, no nijako ho to nepresvedčilo. Mal pocit, akoby to Nanami povedala, aby ho upokojila. To predsa manželia robia, no nie? Nanami to ale tentoraz myslela úprimne. Verila v zmysel sveta, no tiež sa jej ho nepodarilo nájsť. Verila, že ľudia ako Aoi značne ovplyvňujú ich svet, no nie sú pravý zmysel. Zmysel je o niečom inom. To mu ale nepovedala. Neodvážila sa odhadnúť, akoby zareagoval. Nechala si túto teóriu pre seba. Aoi dúfal, že nie je jediný človek, ktorý svetu celkom nechápe. Dnes, presne v tejto situácii, si prvýkrát položil otázku: ,,Prečo mi vlastne tak záleží na tom, aby som poznal zmysel sveta?" Naozaj sa seriózne zamyslel nad touto otázkou. Čo to v jeho živote ovplyvní? Bol by viacej šťastný, pokiaľ by o týchto veciach nerozmýšľal. Skomplikovalo to príliš veľa vecí, a zlomilo príliš veľa sŕdc. Aoi si vravel, že určite nie je jediný, kto má takýto problém. Konieckoncov, aj jeho právoplatná manželka má rovnako hlučnú myseľ. Nakoniec, keď sa rozhodol znova ponoriť hlavu do vlažnej, zakalenej vody, ho niečo napadlo. Prečo hľadá zmysel sveta, keď stále nepozná seba? Zrazu si uvedomil, aký neskutočne hlúpy bol. Najprv by mal začať od seba. A potom chápať kontexty, spojitosti a významy medzi pavučinami jeho života. Naposledy sa ponoril do zakalenej vody. Najradšej by tak o sebe rozmýšľal naveky.


Len čo Aoi, stále zabalený v usuške, vybral zo skrine nové oblečenie, zazvonil mu telefón. Navliekol na seba čierne tričko, vpratal sa do boxeriek a šedých teplákov, priam umeleckým výskokom preskočil posteľ a vyrútil sa k telefónu. Z pevnej linky sa ozval jemný ženský hlások.
,,Moshi moshi," pozdravila ho s radosťou, pretože vedela, že prichádza jar, ,,prosím ťa, naozaj je všetko v poriadku?"
Aoi sa zasmeje. Už druhýkrát. ,,Nemaj obavy. Neverila by si, v akom poriadku je tento byt a aj ja."
,,Vari už nastúpila u teba jar?" opýta sa Nanami podozrievavo, ,,Pretože to by všetko vysvetľovalo."
,,Nastúpila. Bol som sa poprechádzať po pobreží. Pomaly sa približuje," hovorí, a dúfa, že Nanami cíti v jeho hlase úsmev.
,,Som veľmi rada. Kiežby som bola s tebou! Vidieť ťa šťastného je jedna z najlepších vecí na svete. Teda, hneď po tvojom varení."
,,Hovoríš to akokeby si sa nikdy nemala vrátiť," odvetí Aoi, ,,Plánuješ sa vrátiť, však? Pokiaľ by si chcela odísť, počkaj do zimy."
Zvuk, ktorý Nanami vydá, sa podobá jej nenapodobiteľnému smiechu. Aoi vždy miloval jej smiech. Bol taký čistý, úprimný. Ako smiech malého dieťaťa. Jej pocity vždy sršali otvorenosťou. Plakávala málokedy, no jej slzy naznačovali, o aké úprimné city ide. Nikoho nikdy nezaťažovala svojími pocitmi. Vyplakala sa, a išla ďalej. Nanami sa snažila neplakať pred Aoim. Zároveň ju vedel ale najlepšie utešiť. Vzal si jej tvár do dlaní a pozeral sa do jej očí až dovtedy, pokiaľ sa naňho so slzami v očiach neusmiala.
,,Nehodlám to urobiť, pokiaľ znova nebudeš variť bez trička. Vieš, aké to je nehygienické?!" podpichne ho, ,,zavše neviem, čo by si bezo mňa robil."
,,To neviem ani ja," zaznie hlas v jeho hlave a v zápätí to vysloví Nanami do telefónu.

Y.R.


Viem, že to s touto poviedkou nemá nič spoločné, no chcela by som Vám zaželať pekného Valentína. Posielam Vám moje obľúbené "valentínske" GIFy. (Prvé dve sú moja práca.)

(Ach, Daehyun a jeho "čeština". Dámy a páni, tento malý zmrd menom Jung Daehyun mi práve kradne srdce. Robte s tým niečo! To je trestný čin!!!)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Rei-chan Rei-chan | Web | 15. února 2014 v 17:59 | Reagovat

awww *-* tvoje písanie je úžasné :3 bolo to krásne a vedela som si to všetko veľmi jasne predstaviť :3 tvoj štýl písania sa mi páči :D teším sa aj na ďalšie tvoje poviedky~

2 Nataly ^^ Nataly ^^ | Web | 17. února 2014 v 20:10 | Reagovat

Väčšinou nemám problém vyjadrovať sa.. Teda ehm, vyjadrovať svoje pocity alebo myšlienky.. v komentároch. Som schopná zakecať sa tu aj sama so sebou (to tá schizofrénia) .. Ale teraz by som úplne seriózne mohla povedať/napísať, že nemám slov. Čo je vážne divné. Myslím, že nič podobné som ešte nečítala. Teda, takýto štýl písania je mi trošičku povedomý, určite som za svoj život čítala aspoň jednu knihu, ktorá bola takto písaná. A ak aj ty raz napíšeš knihu, potom si ju na sto percent kúpim, zistím kde bývaš..a osobne prídem k tebe ..aby si mi ju podpísala. Dúfam, že ťa nevydesím a nezatvoríš mi dvere pred nosom. Občas vyzerám ako stalker. Ale iba občas. Alebo ako divné indivíduum, ktoré obťažuje ľudí. A ak mi neotvoríš, budem kempovať pred tvojimi dverami .. pokiaľ nedostanem ten podpis :D
Toto je jednoducho úžasné.. Aj to slovo úžasné sa hanbí za to, že dostatočne nevyjadruje to, čo mám na mysli. Keby tu mám tabuľky s bodovaním, kde by 10 bolo najvyššie číslo najlepšieho ohodnotenia, tak by som dala 11. Dúfam, že sa dočkám od teba ďalších poviedok. Už teraz sa na ne teším..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama