Am I strange?

19. února 2014 v 19:55 | 윤 리 |  Denník.
Neviem, či to bol sen. Pokiaľ by to ale naozaj bola realita tak živá, ako vtedy v mojom mysli, nieslo by to nejaké následky? Stalo by sa to, čo vtedy ešte raz? Je toto všetko iba odkaz? Toto som sa ráno pýtala sama seba, len čo autobusár s pomalým tempom typu "vyhlídková jízda" vyrazil zo zastávky. Netuším, či to bolo spôsobené mojim snom. Zrazu som sa cítila úplne sama v preplnenom autobuse. Sama v preplnenom svete. Iná. V čom? Desať prstov, dve nohy, dve ruky. Smejem sa, keď som šťastná, plačem, keď som smutná. Bolí, keď do mňa strčia, nahnevám sa, ak to spravia ešte raz. Tak potom ako je možné, ako sa vždy cítim... jediná? Autobus sa konečne pohol, no moje myšlienky sa nezastavili. Cesta plynula pochmúrejnejšie, ako prevoz väzňov na trest smrti. Zopár detí sa vzadu smialo, zbytočne ma to otravovalo. Ten zvuk som zo všetkého chcela najmenej počuť. Nechcela som počuť nič. Vyberiem si z uší slúchatká, zbytočne by sa mi daná pesnička iba zhnusila. Snažím sa sústrediť na niečo, nevedno na čo, len nech to nie je nič nepríjemné. Všetko je príjemnejšie, než môj sled myšlienok. Pozorujem skupinku vysmiatych stredoškolákov kráčajúcich cez prechod. Kto vie, či sa niekedy cítili tak prázdni, presne ako nás spoločný vzduch. Naozaj sú takí šťastní, alebo iba predstierajú ako profesionálni herci na doskách, ktoré znamenajú svet? Nič nepredstieram. O to sa aspoň snažím. Svoj život mám úprimne rada. Nenahováram si to. Mohlo byť aj horšie. Tak potom prečo som taká smutná? Možno si to iba nahováram. Neexistujem. Môj život neexistuje. Existujem iba ja, zasahujúca do životov iných. Možno sa vyparil. Nie. Dýcham, žijem, niečo to musí byť. Život, ktorý sa zatiaľ nenazýva životom. Ale raz sa bude. Len čo sa oslobodím od nálepky "TÁ DIVNÁ". Bude to niekedy?

Jedno srdce, presne ako každý človek až na Doctora Who. Jedna rozštvtená duša, poberajúca sa štyrmi smermi. Jedno telo, s ktorým som na rozdiel od svojich rovesníčok spokojná. Telo, ktoré sa podobne ako duša zahaľuje do vrstiev oblečenia. Dve celkom dlhé a silné nohy, ktoré napriek tomu mnohí odcudzujú za ich tenkosť. Dve bledé ruky, z ktorých trčia kostnaté prsty. Dlhý krk, na ktorom sedí hlava. Z tváre vytŕčajú dvoje výrazné lícne kosti a vykúkajú dvoje tmavé oči, podľa niektorých veľké, podľa niektorých celkom normálne, štandartné, bezfarebné, bezduché oči. Nad nimi tróni obyčajné, stredne husté obočie, ktoré treba pravidelne v strede obtrhávať. Dajú sa s ním robiť kadejaké veci, celkom ako to s obočím robí Kim Woo Bin. Ofinu má zastrihnutú presne podľa obočia, vlasy jej siahajú na plecia, vždy ich nosí zviazané vo vrkoči. Plecia má trochu krehké a kostnaté, stačí jeden náraz, vytvorí sa jej na nich nepekná fialová modrina. Kľúčne kosti jej až neprirodzene nevytŕčajú, preto na ne neupozorňuje tielkami a tričkami so zväčšenými výstrihmi. V celku normálny typ dievčaťa,nestrhuje na seba pozornosť tričkami s nadpismi a krikľavými farbami, nosí viac-menej jednoduché košele a svetre. Je síce trochu pochabá, šport jej veľmi nejde, no to nikomu nevadí, už si na ňu zvykli. So všetkými sa snaží dobre vychádzať. Svoje negatívne názory si necháva pre seba, aby nespôsobila zbytočné problémy a nevrhla na seba neželanú pozornosť. Počas školy sedí v lavici, vždy sa snaží dostať čo najďalej od učiteľa a spolužiakov, aby sa vyhla zbytočným otázkam. V tej lavici počúva hudbu, kreslí, číta, robí sa nevidíteľnou. Ďalšie normálne dievča, ktoré sa nesnaží zapadnúť, iba doštudovať základnú školu a čo najskôr vypadnúť na strednú školu. Tí ľudia v škole pre mňa nič neznamenajú. Nikdy neznamenali. Sú to iba známi. Iba cudzinci, na ktorých si za niekoľko rokov nespomeniem. V celej škole sa nájde jeden človek, na ktorom mi skutočne záleží. Okruh ľudí, ku ktorým niečo cítim je skútočne úzky. Nepotrebujem sa zbytočne s nikým zoznamovať. Oni vyhľadávajú moju spoločnosť, čo mi stále po tých rokoch strávených v tieni ostatných príde divné. Prečo Oni trávia čas so mnou? Môžem im byť ukradnutá. Existuje predsa toľko vhodnejších dievčat na komunikáciu, ako ja. Ľudia, ktorí ma nezaújmu majú so mnou veľmi ťažkú konverzáciu. Jednostrannú. A nie je to iniciatíva z mojej strany. Celý život počúvam samú chválu na môj prospech, no rozhodne to necítim ako nejaký úspech. Škola nie je pre mňa všetkým. Nie je pre mňa nič. Iba ďalšie slovo v slovníku. Slovo, ktoré radšej nepoužívam. A hoci mi Oni nikdy psychicky, fyzicky a vedome neublížili, stále cítim, akoby mi čoraz viac ubližovali. Svojou prítomnosťou ale dýchajú spoločný vzduch, ako ja. Ničí ma predstava, že sebci, deti a ďalšie ovce v stáde pijú rovnaký kyslík, prechádza ich telom, šteklí ich orgány.
Vlastne to je moja voľba. Nemala by som im to vyčítať. Ich prístup sa zdá byť celkom priateľský. Nie je ich chybou, že mám na nich svoj názor. Svojími činmi, názormi vytvárajú charaktery osôb, ktorým sa v budúcnosti určite chcem vyhnúť. Možno by som mala prehodnotiť svoje predsudky voči ostatným. Oni ale nie sú to, čo je v mojom svete dôležité. Na zopár internetových priateľov (Charlotte a Suha, potom k-poperi z celého sveta), hŕstke kamarátov z reálneho sveta, úzkeho počtu rodinných príslušnikov, nekonečného počtu k-popových skupín a spevákov, zbierke kníh, plyšákov, denníku, zošitu s citátmi, obrázkov, kresieb a básní neexistuje konkrétny stred vesmíru. A potom tu je ešte písanie poviedok. To je to, čo ju robí šťastnou, aj keď si to možno nikto neprečíta, stále môžem snívať o tom, akoby mal môj svet vyzerať. Nevšimli ste si, že jednotlivé situácie sa v poviedkách opakujú? Celkom bežná situácia, uprostred ktorej je nezvyčajný príbeh s romantickou zápletkou a vnútorným ponaučením. Toto všetko je to, o čom snívam. Vlastne tp nie je všetko. Je tu ešte veľa vecí. Tie sú ale príliš osobné. Prepáčte.

Y.R.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Rei-chan Rei-chan | Web | 20. února 2014 v 13:16 | Reagovat

úplne viem ako sa cítiš...ale podľa mňa nie si divná si úžasná osoba ktorá tak krásne píše *w* nemusíš sa trápiť takýmito myšlienkami, ostaň taká aká si a nenechaj sa ovplyvňovať ľuďmi pretože si výnimočná a dobrá osoba.

2 Nataly ^^ Nataly ^^ | Web | 24. února 2014 v 22:47 | Reagovat

Vlastné myšlienky vedia byť niekedy dosť nebezpečné. Ja ich občas nenávidím. Nemám rada svoje myšlienky, pokiaľ sú také pochmúrne a čierne. Veľakrát mám pocit, že nech sú okolo mňa milióny ľudí, mám pocit ako keby som bola sama. A čím je tých ľudí viac, tým sa cítim horšie. Nech sú okolo mňa, úplne blízko, mám pocit, že sú všetci strašne ďaleko. Tiež som bola voľakedy skôr utiahnutejší človek, mala som svoj svet, svoje radosti, veci, ktoré ma robili šťastnou. Myslím, že je to ešte stále vo mne. Ale to nerobí človeka divným. Možno len iným. V podstate všetci sme iní. A ty určite nie si divná. Ani na to nepomysli.

Hm, niekedy netreba hádzať všetkých ľudí do jedného vreca a súdiť ich. Niekedy je fajn spoznať ich lepšie a človek pochopí, koľko fajn ľudí ho obklopuje. Ja som sa za strednú školu veľmi zmenila. Teraz som schopná rozprávať sa s kadekým kadekde, aj cudzím dievčaťom na stanici, keď nám obom mešká náš autobus a spolu si zanadávame, že kde sa zasekol v Matrixe. Alebo na autobusovej zastávke. Voľakedy som bola len ja a môj súkromný malý svet.. Potom som doň začala púšťať nových ľudí a život je pestrejší. Sú tu ľudia, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Viem, že keď chcem ísť na k-pop zraz, bude tam minimálne 10 ľudí, s ktorými som sa spriatelila a minimálne ďalších 20, ktorí sú známi. Priatelia sú istota a odháňajú samotu, ktorá vie človeka sťahovať na dno prázdnoty.
Zo základnej školy mám len jednu kamarátku, na ostatných som úplne zabudla. Už by som si s nimi nemala čo povedať. Ale na strednej to bude lepšie, neboj :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama