Únor 2014

Opis jarných prázdnin 2014 (ktoré sa ešte neskončili)

28. února 2014 v 14:28 | 윤 리 |  Denník.
Ja viem, ja viem, hovorila som, že najskôr nebudem mať čas ozvať sa a znova to tu okupujem. Musíte byť zo mňa strašne na nervy. Rovnako, ako som ja na nervy z Y. Nič človeka neobťažuje viacej, ako vlastné alterego, alebo akokoľvek to nazveme, pretože nemám natoľko rozvinutú inteligenciu, aby som sa vyjadrila k veci, ktorá pravdepodobne ani nemá svoj vlastný názov. V tomto prípade je "Y." pojmom samo o sebe. Pokiaľ nerozumiete čo/kto je Y., prečítajte si môj prvý článok. Nechcela by som to tu rozpitvávať, Y. môže hocikedy prísť a rozvíriť hladinu zabudnutých spomienok na ňu, ktoré sa rozvírili aj bez jej pomoci. Ale to vlastne nie je to, o čom chcem rozprávať. Neviem presne, čo je hlavnou myšlienkou tohoto článku, no mať voľný prejav o Y. môže byť kľudne životu nebezpečné. Presúvam sa teda k veci, ktorú musím napísať: milá blogerka Nataly, hrozne sa Ti chcem poďakovať za odporučenie You Who Came from the Star. Počula som už o tom, ale nikdy sa mi to nezdalo ktovieako dobré. How stupid I was! Nehovoriac o tom, že Kim Soo-Hyun je vážne asfdg. A tiež som sa zasmiala pri tej scéne vo výťahu (zatiaľ som videla iba jednu časť, teraz sa mi sťahuje druhá). Kto vie prečo mi tak sexy pri Dream High neprišiel...
Už si plánujem sledovať Monstar a ďalšie dve doramy, ktorých názov som zabudla, preto tu teraz behám po izbe ako idiot, aby som našla ten zapotrošený papierik, kam som si to napísala. *tresk*

Stratené veci života. (Jeho rozprávanie.)

26. února 2014 v 13:34 | 윤 리 |  Poviedky.
V ten večer som dlho nemohol zaspať. Prevaľoval som sa v prázdnej posteli. Bez nej mi pripadala tá posteľ tvrdá, akoby na nej nikdy nikto neležal a ja sa v nej snažil nájsť niečo, čo sa nikdy nestalo. Na Nanaminej strane postele neboli záhyby od jej tela, vankúš bol starostlivo narovnaný, perina ležala dokonale položená. Naozaj to všetko vyzeralo príliš perfektne na to, aby tá posteľ bola skutočná posteľ pre skutočných ľudí. Nezniesol som len tak bezmyšlienkovito ležať niekde, kde to teraz bolo cítiť nenávisťou. Nie ku mne. K niečomu inému, o čom som nemal potuchy. Posadil som sa na zem, opretý chrbtom k posteli a uprel zrak do prázdna. Je možné, aby vec spôsobila niečo takéto? Nikdy som nepociťoval taký zlý pocit. Možno to nie je pre to, ako sa cíti tá vec. Možno to je spôsobené ľuďmi, ktoré ju používajú. Nanami dusí v sebe zlosť a nevie ju vypustiť von. Moja manželka musí byť zrejme chodiacou čiernou skrinkou. Ja som tak zaslepený svojími vlastnými problémami, že celkom prehliadam jej prítomnosť v tomto byte. Zahľadel som sa na nočné Tokio. Toľko príbehov, toľko duší, bezcieľne blúdiacich po uliciach Tokia, niet divu, že som prehliadol Nanamino zúfalstvo. Ona bola vždy tá, čo ma počas zimy utešovala, no teraz potrebuje, aby som ju utešil ja. Prečo som si to nikdy nevšimol? Ako som sa tak zamyslel, nikdy som ju neutešoval. Ak niekoho nevidíme plakať, znamená to, že neplače? Cítil som sa ešte horšie, ako predtým. Koho som si to vlastne zobral? A koho si zobrala ona? Celé tie roky žije s duchom. S duchom, ktorý sa ani neobťažuje svoju prítomnosť potvrdiť. Lenže ten duch som ja. Ja. A to ju raz zničí.

Opis dňa 21.februára 2014.

21. února 2014 v 18:17 | 윤 리 |  Denník.
V poriadku- zase som tu. Neozývam sa po 1004 rokoch- hoci na to dôvody existujú-, ale aj napriek tomu cítim, akoby som bola v prdeli celý rok. Niežeby tá "prdel" nespĺňala ideálnu predstavu nádhernej smrti, konieckoncov, tí, ktorí poznajú k-pop vedia, o čom hovorím. Vďaka k-popu mi výrazne stúpla hladina testosterónu v krvi (vďaka Yoo Youngjae, nenávidím Ťa). Dajme tomu. A možno aj moja nálada (hoci k-pop mi ju nezlepšil, skorej niekoľko iných ľudí a ja viem, že si toto momentálne čítajú). Teda, Charlotte sa mi stále neozvala. Jej mama jej dala zaracha, čo ma tak trochu mrzí, pretože znova nemôžeme rozoberať, ako podľa nás Zelovi narástli svaly. Nevšimli ste si to? Naozaj- skúste si pozrieť fotky z ich nových vystúpení (presne tie vystúpenia, kde má kožené nohavice, Božeee). Je veľmi zaujímavé, ako dokázala moja nálada narásť. Minimálne o 120%. Nie som ten typ človeka, čo to veľmi dáva najavo, najmä nemám kde, keďže v škole sa z tých 150% stiahne opäť na nulu a ja mám chuť niekomu vyvŕtať dieru do brucha a za črevá ho povesiť nad dvere. Na to príde reč neskôr. Akože, už milión rokov som nepozerala nejakú doramu. Asi nemám čas. No, ale idú prázdniny, takže sa tomu budem intenzívne venovať, pokiaľ nebudem jesť rezance z čínskej donášky a pritom čítať už po 54648654687 krát Atlas Mrakov. Milujem tú knihu. Milujem ten film (a to už je čo povedať!). Milujem Sonmi. Milujem Toma Hanksa. Milujem... och, nič. Zhrňme to: mám rada ten film. Možno by som ho pozerať nemala, pretože podľa Ďuďa je ten film na mňa príliš psychologický. Neviem, ale rodinní prílušníci by mali mať najskôr prehľad o tom, aké filmy bavia ich dcéru(y) a či im rozumejú. Whatever. Black Swan som videla, keď som mala desať. A Friends With Benefits tiež (videli ste to niekto? J.T je skvelý chlap. A to myslím vážne. Vyzerám ako jeho fanúšik? Dobre, nemám ho radšej ako napríklad Himchana, ale faktom je, že je to super spevák, herec a čo ja viem čo ešte. Serem na to, že by mi mohol byť otec.) Musím už vážne prestať písať odveci, lebo o chvíľku skončím so samomluvou!

Am I strange?

19. února 2014 v 19:55 | 윤 리 |  Denník.
Neviem, či to bol sen. Pokiaľ by to ale naozaj bola realita tak živá, ako vtedy v mojom mysli, nieslo by to nejaké následky? Stalo by sa to, čo vtedy ešte raz? Je toto všetko iba odkaz? Toto som sa ráno pýtala sama seba, len čo autobusár s pomalým tempom typu "vyhlídková jízda" vyrazil zo zastávky. Netuším, či to bolo spôsobené mojim snom. Zrazu som sa cítila úplne sama v preplnenom autobuse. Sama v preplnenom svete. Iná. V čom? Desať prstov, dve nohy, dve ruky. Smejem sa, keď som šťastná, plačem, keď som smutná. Bolí, keď do mňa strčia, nahnevám sa, ak to spravia ešte raz. Tak potom ako je možné, ako sa vždy cítim... jediná? Autobus sa konečne pohol, no moje myšlienky sa nezastavili. Cesta plynula pochmúrejnejšie, ako prevoz väzňov na trest smrti. Zopár detí sa vzadu smialo, zbytočne ma to otravovalo. Ten zvuk som zo všetkého chcela najmenej počuť. Nechcela som počuť nič. Vyberiem si z uší slúchatká, zbytočne by sa mi daná pesnička iba zhnusila. Snažím sa sústrediť na niečo, nevedno na čo, len nech to nie je nič nepríjemné. Všetko je príjemnejšie, než môj sled myšlienok. Pozorujem skupinku vysmiatych stredoškolákov kráčajúcich cez prechod. Kto vie, či sa niekedy cítili tak prázdni, presne ako nás spoločný vzduch. Naozaj sú takí šťastní, alebo iba predstierajú ako profesionálni herci na doskách, ktoré znamenajú svet? Nič nepredstieram. O to sa aspoň snažím. Svoj život mám úprimne rada. Nenahováram si to. Mohlo byť aj horšie. Tak potom prečo som taká smutná? Možno si to iba nahováram. Neexistujem. Môj život neexistuje. Existujem iba ja, zasahujúca do životov iných. Možno sa vyparil. Nie. Dýcham, žijem, niečo to musí byť. Život, ktorý sa zatiaľ nenazýva životom. Ale raz sa bude. Len čo sa oslobodím od nálepky "TÁ DIVNÁ". Bude to niekedy?

Spleť (ne)súvislých myšlienok, alebo Kaitova verzia.

18. února 2014 v 19:02 | 윤 리 |  Poviedky.
Čím iným by som sa ja- Kaito Tanaka- pochváliť, ak nie mojou schopnosťou vymýšľať si absolútne nezmyselné príbehy? Jednou vecou bolo, že odmalička som mal až neprirodzenú fantáziu kvôli čítaniu románov, ktoré by som vo svojom veku čítať nemal. Prirodzene, teraz na to vek mám, ale nemám čas. Študenti ako ja nemajú nikdy čas. Niežeby som bol zlý študent. Každý to ale pozná- baby, spolužiaci, jedno s druhým. Na niečo také, ako sedieť doma za knihami neprichádza v mojom veku do úvahy. Mám sedemnásť rokov, najvyšší čas žiť. To som si hovoril, aj keď som v jeden májový podvečer odchádzal domov. Hlava mi v metre odkväcla až na okno. Cítil som všetky otrasy, trasu koľajníc, dokonca v tom momente ma napadlo, že cítim rušňovodičov dych. To som si iba namýšľal. Nie. Ja som ho naozaj cítil. Nech si hovorí každý, čo chce. Vodič sa mi na sekundu mihne pred zatvorenými očami. Bol to malý, tučný chlap so začínajúcou plešinou. Mal na sebe bledú košeľu, ktorá na ňom vyzerala otrasne. Krátkymi nohami vychádza von z metra, má na sebe dokrkvané nohavice a na hlave čiapku, samozrejme, nakrivo. So zvukom burácajúceho metra sa veľmi ťažko rozmýšľa, preto som vytiahol telefón a slúchatká. Nevrlo si ich napchám do uší a preklikám sa až k Muse. Madness je jediná pesnička, ktorá vystihuje túto situáciu.

Modrá.

14. února 2014 v 22:18 | 윤 리 |  Poviedky.
Aoi si rozbalil práve kúpený balík žuvačiek a vložil si jeden podlhovastý pásik do úst. Ako sa tak prechádzal po aprílovom brehu mora, všímal si rôznorodosť tvárí. V Japonsku žije sto miliónov a tridsať miliónov obyvateľov. Je vôbec možné, že si nikdy za svoj život nevšimol rozmanitosť tejto krajiny? Kým vlny pri odlive narážali na brehy, s hlukom odnášali drobné kamene, obrusovali ťažké skaly a so šumom sa hlasno valili naspäť do nekonečného oceána možností, Aoi sa započúval do zvuku valiacích sa vĺn. Bosé nohy až po konce čiernych úzkych džínsov mal mokré, premočené od morskej vody. Preto na chvíľku zastal, vyhrnul si ich a znova pokračoval v chôdzi. Pritom vdychoval vlažný jarný vzduch. Tešil sa jari. Jar mu odjakživa pripomínala pocit znovuzrodenia, keď sa prebúdza nielen príroda, ale aj on. Počas chladnej zimy zažil často
pocit vlastnej psychickej smrti. Bezdôvodne. A kým umieral, rástla aj jeho túžba znova sa narodiť. To sa mu darí každú jar. Zažil to už veľakrát, no nikdy to nedokáže povedať slovami, cítiť tie isté pocity, pretože zakaždým to je iný príbeh. On bol ako oceán. Príliv doniesol do jeho srdca nežiadúce myšlienky, vlny fŕkali a trieskali sa o steny jeho duše, zatiaľčo odliv priniesol mier. Nebol naivný, vedel, že tento pocit mu nevydrží navždy. Príde ďalšia zima, a on sa ocitne znova uväznený vo svojich myšlienkach. Vedel však aj to, že raz príde aj jar.

Y.R preberá rolu vzorného k-popera, alebo opis dňa 11.02.2014.

11. února 2014 v 19:50 | 윤 리 |  Denník.
Už je to nejaký ten piatok, čo sa našou školou- nie veľmi tolerantnou- nenásilným spôsobom šíria reči o "E., ktorá neje mäso a pomenúvava zeleninu na obede čudesnými menami". Dobre, niežeby tie reči pre mňa niečo znamenali. Konieckoncov, prečo by mali? Taktiež nikoho nezaujíma, čo si o ňom myslím ja, pokiaľ to nie je názor absolútneho božstva (ktorého by ste sa u mňa nikdy nedočkali, ak nie ste Kim Himchan, sorry). Prirodzene, svoje školské roky budú pre mňa akýmsi archívom zlých spomienok so štipkou hanby a neodmysliteľným zápachom vanúci za spolužiakom s výrazom ako cvikla, čiastočne zmiešaný aj so smradom zo skrinky na topánky. Z môjho uhla pohľadu je škola jedna veľká budova, kde sa zišli všetci najväčší ignoranti v šírom vesmíre a ich hlavnou náplňou práce je komandovať nás- s chuťou do hľadenia z okna a ignorácie našej bývalej angličtinárky, ktorej výkon na hodine sa nebezpečne blížil k srdcovému infarktu. Hoci je toto opis môjho denníka, neodpustím si jej opis: drobná žena s účesom z časopisu "Nepodarené fúkané z rokov osemdesiatych", komplexy typickej učiteľky s 30 ročnou praxou a pohybmi pri vysvetlovaní triede tupcov, kopírujúce pohyby stokilovej obéznej ženy na stacionárnom bicykli. Na úvod by srandy asi stačilo. Ak sa bavíte ako Chen na obrázku, pokračujte ďalej. Mimochodom, GIFy sú moja práca. :-) Užívajte v zdraví, poteší, ak sa Vám zapáčia, len prosím uveďte pri kopírovaní zdroj. Ďakujem.

Stará báseň, nové spomienky.

6. února 2014 v 19:27 | Yun Ree
Niežeby som mala potrebu tu písať svoje básne kvôli NIEČOMU (panebože, to ani náhodou), skôr to beriem ako povinnosť sa znova riadne vyšantiť a verejne sa strápniť. Absolútne netuším, kedy som túto báseň napísala. Pravdepodobne som ju písala pri počúvaní pesničky Monster od Big Bang. Je dosť depresívna, preto všetkých varujem dopredu. Pokiaľ Vám spôsobi depresiu, naozaj za to nenesiem zodpovednosť. A myslite na to, že v čase, keď som toto písala som mala 12-13.

Moje názory alebo ako spôsobiť náhodnému čítateľovi kultúrny šok.

5. února 2014 v 17:38 | Yun Ree |  O mne.
Myslíte si, že v tejto dobe je dôležité mať vlastný názor? Prirodzene, určite to z vás robí čiernu ovcu v húfe bielych, a ostatní vás majú za totálneho idiota, nakoľko názor presadzovaný väčšinou je, samozrejme, správny. A tak to je vo väčšine prípadov aj u mňa. Kým všetci sú doprava, ja idem svojou cestou doľava. Ich cesta doprava je ľahko zdolateľná v žabkách, na tú moju cestu by ste sa musel vyzbrojiť mačetou a presekať sa džungľou, pričom riskujete uštipnutie nejakým tým exotickým hadom, prípadne, že na vás zaútočí opica zo stromu a množstvo iných život ohrozujúcich vecí. V tej džungli sa vždy nájde kmeň, ktorý vás bude považovať za absolútneho Boha alebo za nebezpečenstvo. Pri mojom šťastí je to takmer vždycky ten druhý prípad. Keď už je reč o náboženstve, dostávame sa k otázke: aké mám vlastne vieruvyznanie?
Možno to bude znieť divne, no v Boha skutočne verím, no nie tak, ako ho ľuďom nanúcajú Kresťania, Moslimovia a iné ortodoxné náboženstvá, čo pomaly hraničí s vraždením v rámci davovej psychózy. Možnože verím aj v Ježiša (nad tým som sa naozaj nikdy nezaoberala), ale neverím všetkému, čo sa píše v Biblii (ako mohol mať Noe v sedemstom roku života deti? Ako by bol schopný v štyristo rokoch postaviť archu a odolať 40 dňovým záplavám?). Takže, množstvo mojich názorov sa nachádza v celom článku. Mám nezanedbateľný dojem, že tento článok bude naozaj dlhý.

Ako si o Y.R mysleli, že potrebuje exorcistu.

3. února 2014 v 11:43 | Yun Ree |  Denník.
Každému vzornému kpoperovi neušla informácia o novom albume B.A.P a novej pesničke 1004-Angel, ktorá mala dosť nahovno čas vydania- o štvrtej v noci (teda, v Kóreji bolo poludnie, ale viete, ako to myslím...). Takže, Y. so svojím večným pohoršujúcim tónom hlasu nemala u mojej tvrdohlavej duše prahnúcej po B.A.P žiadny účinok. Doslova som ju odsotila z dráhy možností a prvýkrát v histórii novodobého vesmíru a priľahlých paralelných svetov som urobila niečo po svojom. Y. sa doslova spláchla do útrob čiernej diery zvanej K-POP a pravdepodobne si teraz razí cestu vnútrom tej gigantickej hmoty, až sa dostáva niekde k jadru, kde ju gravitácia roztrhne na cucky. A ja? Neviem, či som viacej v šoku z toho videa alebo mojej náhlej rebélie. Dobre, priamy popis (a možno aj vtipný) nájdete v celom článku.