Láska (1.poviedka)

27. ledna 2014 v 18:38 | Yun Ree |  Poviedky.
V mojom živote neexistuje nič, ako láska. Prirodzene, pravý význam toho slova som poznal. Veď predsa, všade sa o nej rozpráva. To slovo tvorí predsa podstatnú časť teenagerských románov a magazínov. Yumi také časopisy zakaždým odoberala.
Vždy mi nimi zamáva pred očami, významne si odkašle a odrecituje jednu z poučiek, pričom mi frkne do tváre zvyšky mojej poslednej depresie. Nikdy som sa z nej nevyliečil. Nechcem počítať, koľko to je rokov to už je, bola by to veľmi ťažká matematika. Yumi je 10 rokov mladšia ako ja, aj napriek tomu sa zdá, akoby vedela toho o láske viac, ako ja. Samozrejme, môže to byť aj vplyvom jej premúdrelých časopisov. Neveril som, že tie časopisy sú vhodné na vysvetlenie pravej podstaty niečoho, čo každý chápe inak. Je to ako vysvetľovať slovo "divoká fantázia". Prečo by mal niekto potrebu ten termín vysvetľovať? Koniec koncov, každý si to vysvetlí, ako mu to príde za vhodné. Aspoň to mi prišlo ako konečný zmysel fantázie. A keď už sme pritom, aj lásky. Nevedel som ale vytušiť, nakoľko je moje zmýšľanie ohľadom tohoto správne. Pripadal som si, akoby som ležal na nekonečnej hladine a ponáral sa hlbšie, hlbšie, aby som našiel zmysel niečoho, čo v skutočnosti zmysel nemá. Že sa v tomto mojom vyjadrení nevyznáte? To je v poriadku. Ja sa totiž nevyznám v láske..

V deň mojich 26. narodenín sa nedialo nič výnimočné. Niežeby som čakal na poslíčka, ktorý príde za mnou a oznámi mi, že som vyhral 100 miliónov jenov. Čakal som ale na nejaký podnet, podľa ktorého by sa upriamil smer môjho budúceho života. Sotva som vedel, kde sa nachádzam. Prirodzene, bol to môj byt v Osake. Prázdny. Okrem mňa a obrovského počtu zbytočného nábytku tam nebola iná duša, ktorá by ho naplňovala. Z mojej duše som nemal pocit, že ho napĺňa. Neobťažoval som sa navliecť si tričko, dokonca ani nohavice. Uprostred chladného decembra som sa prechádzal bytom iba v boxerkách. Nepotreboval som sa obliekať kvôli knižniciam s knihami. Hádam mi kuchynská linka odpustí pohľad na moje telo. Oprel som sa o roh kuchynskej linky a priložil pohár mlieka k perám.
,,Hiroto," povedal som si nahlas, ,,máš 26 rokov. Tak sa prestaň tváriť, akoby si umieral."
Zahľadel som sa na ranné mesto spomedzi presklenenej steny 10.poschodia. Celá jedna strana bola presklenená a poskytovala pohľad na pomaly sa zobúdzajúcu Osaku. V noci zase žiarila vo svetle nočného života a ruch rušnej ulice ma pomaly kolísal v spánok. Nemal som posteľ, stačil mi matrac a deka v roku miestnosti. Nebol to veľký byt, no ja som s ním bol nadmieru spokojný. Pretože som bol stále hladný, pustil som sa do krájania chleba. Vychutnával som si kĺzanie ostej čepele noža po mäkkého pečiva, prerezávanie krehkého vnútra a aj zvuk svišťania noža skrz chlieb. Keď boli raňajky hotové, sadol som si na zem a zamyslene pozoroval Osaku. Neviem, ako dlho som ju mohol pozorovať. Mohlo to byť aj 5 minút, ale aj hodina. Zvuk ticha v byte preťal zvuk telefónu. Znel neskutočne cudzí, akoby ani nepatril môjmu telefónu, ale nejakému v mojom vedomí. Zdvihol som ho. Ozval sa tam jemný hlások Yumi.
,,Všetko najlepšie, braček!" zašvitorila veselo.
,,Ďakujem. Dnes si jediná, kto mi zavolá. Za to máš u mňa kávu." Snažím sa znieť rovnako veselo.
,,Nepodceňuj sa toľko. Si tým úplne zaslepený. Tak zaslepený, že si zabudol na to, ako nenávidím kávu."
,,To je pravda."
,,Si doma?"
,,Kde by som bol? Hľadám si prácu, som celý týždeň doma."
,,Aha, fakticky fakt. No, len ma napadlo... mohla by som k tebe zájsť. Po škole, prirodzene. Ugh, strašne sa mi tam nechce. Práve sedím v mete, akoby sa tu nahromadila všetka zlá nálada sveta. Bóóóóže. Už musím končiť, Hiroto. Uži si, ehm... uži si to, nech je to čokoľvek." Pri poslednej vete sa zachichoce. A potom sa spojenie preruší.
Yumi prišla hneď po škole. To som už mal nohavice, no nie tričko. Nejako som mal chuť hrať sa na exhibicionistu, aj keď je pravda, že som hanblivý. Yumi je Yumi. Je to moja sestra, videla ma bez trička (raz aj bez nohavíc, no to je dlhá história. Nechce sa mi vysvetľovať, ako trápne som sa vtedy cítil.). Zložila si školský batoh na zem a blížila sa ku mne s malým balíčkom. Podala mi ho.
,,Nie je to nič svetaborné, Hiroto. Kúpila som to narýchlo. Hlavná vec, že na teba myslím, no nie?" Šťuchne ma do rebier a posúri ma, aby som otvoril balíček. Bola to čokoláda. Jednoduchá čokoláda bez príchutí, orieškov, lentiliek a iných "zlepšení". Iba mliečna čokoláda štandartnej veľkosti, ktorá sa dá kúpiť v bársktorom obchode. Aj tak ma to veľmi potešilo.
,,Vyzeráš, akoby si toho nemal veľa na práci," skonštatuje Yumi a sadne si na barovú stoličku.
,,Máš pravdu. Naozaj nemám nič na práci," odvetím a otvorím chladničku. Do vysokého pohára nalejem Coca-Colu a postavím ho pred Yumi.
,,Čo tu potom celé tie dni robíš?" opýta sa opatrne.
,,Nič. Prechádzam sa po meste. Pokiaľ ma to omrzí, čítam doma knihy. A keď ma omrzí aj to- čo je dosť často- sedím, hľadím do prázdna a rozmýšľam."
,,To máš veľmi pútavý život," potiahne nosom Yumi, ,,A o čom tak rozmýšľaš?"
Povzdychnem si a prejdem rukou po rovnej hrane pultu. ,,O všetkom. Čo cítim, čo vidím. Momentálne ma zaujíma pointa lásky."
Yumi zvrášti drobné čelo a vážne sa na mňa pozrie. ,,Rozmýšľať o láske je veľmi ťažké. Aj keď o nej niečo vieš, aj keď nevieš. Povedala by som, že rozmýšľať o nej bez skúseností je lepšie, nakoľko nemáš nič odžité, a môžeš si ju vysvetliť akokoľvek chceš. Podobne to tak je aj s abstraktným umením- umelci sa snažia zhodnúť sa v názore, no ty, bežný človek si to môžeš vysvetliť akokoľvek chceš, nemyslíš? Tvoj názor nie je pre nikoho dôležitý, preto aj tvoje chápanie sveta je iné. Teraz sa bavíme o abstraktnom umení, všakže? V láske to funguje podobne. Nesnaž sa lásku- ako pocit- pochopiť. Cháp len to, že žiadne učebnicové chápanie nemá. Cháp ju akokoľvek chceš."
,,Takže ty mi nahováraš, aby som nehľadal zmysel lásky?" ozvem sa po dlhej chvíli.
,,To som nepovedala. Samozrejme, nejaký zmysel už určite má. Ten musíš, narozdiel od vysvetlenia, nájsť, pretože existuje. A ten nenájdeš, keď tu budeš len tak nečinne sedieť a hrbiť sa nad knihami."
,,Ako ty toto môžeš vedieť? Máš sotva 16, na lásku si ešte primladá," odfrknem s nejasným úsmevom na tvári.
,,Na lásku nie je človek nikdy primladý," odrecituje Yumi stĺpček z časopisu pre teenagerov.
,,To znie príliš... nafúkane. Ako z amerických filmov."
,,Hovor si čo chceš, ja o láske niečo viem."
,,A čo?"
,,Napríklad to, že tvoja mrzutosť prichádza s odchodom lásky z tvojho života."
Y.R


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 chikkuru chikkuru | Web | 28. ledna 2014 v 14:00 | Reagovat

To bolo pekné ti dvaja sú tak milučký , budú do seba buchnutý ? :) napíšeš aj pokračovanie ?

2 Týna Týna | Web | 15. února 2014 v 14:57 | Reagovat

Bude pokračování, ráda bych si to potom přečetla. Jinak velmi pěkně napsané

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama