20.10.2014

20. října 2014 v 19:05 | 윤 리 |  Denník.
Aloha! Už to je nejaká doba, odkedy som pridala svoj denníkový výpis, a to najmä z toho dôvodu, že za môj život sa jakživ neudialo
nič mimoriadne.
Večný problém však je, že uvoľniť sa a písať to, čo mi slina prinesie na jazyk, je neuveriteľné ťažké. Znie to
jednoducho, všakže? Rada by som to skúsila, ale v poslednej dobe je táto úloha azda tá z najnámahavajších. Asi to bude kvôli
začiatku školského roka (ach áno, ja viem, som skorá, ospravedlňujem sa), ktorý ma, prirodzene, radosťou príliš nenapĺňa.
Ak ale mám myslieť pozitívne- a to nielen pri hodine matematiky- vlastne je vyhliadka na október plný farieb a neškodných
slnečných lúčov skrývajúce sa za nejasné mrak, veľmi príjemná. Október je obdobie, keď sa dá sedieť na školskej tribúne bez
toho, aby vás tam napadla partia bezdôvodne rozzúrených včiel, prípadne nejaké zamilované páriky ukrývajúce sa za stromom.
Taktiež ma celkom teší- a priznávam to bez akéjkoľvek hanby- prehrabávať sa jesenným lístím, dokonca kvôli tomu prestávam
chodiť ako kultivovaný človek po chodníku (aj keď táto informácia by mala byť prísne tajná, ho ho ho). V posledných dňoch ma
napadá myšlienka, chodiť na autobus okľukou cez celé mesto, pretože klasická cesta je tak trochu fádna, okrem deviatakov s
cigaretami v ruke a rečami, ktoré sa v rebríčku hlúposti šplhajú jasne do prvých priečok, tam nie je možné natrafiť na žiadny
zážitok (pokiaľ sa cigaretový gang ,,zážitkom" nazvať dá, samozrejme. Aj výhľad na Vietnamcov na tržnici je väčšie kultúrne
obohatenie, to vám teda poviem...)
Jeseň je takpovediac ,,obdobím", v ktorom ani tak nejde o jeseň v pravom slova zmysle, ide skorej o obdobie po 15. októbri,
keď predajcovia môžu zavŕšiť sezónu vianočných reklám a otvoriť náruč lavíne nadšených príležitostných sentimentálov.
Nákupné centrá sa od 1.novembra budú plniť zákazníkmi- a nie kvôli novej výzdobe, akoby z predmestia Las Vegas- ale
práve kvôli tomuto výbornému marketingovému ťahu. A práve v tomto období, po 1. novembri, sa začína obdobie,
z ktorého mám najkrajšie spomienky.
 

Ako sme sa stratili a znova našli.

26. srpna 2014 v 16:41 | 윤 리
Tento článok píšem od srdca, tak, ako to cítim ja, preto sa dopredu ospravedlňujem za časové skoky behom rozprávania, prípadne nezrozumiteľné situácie. Som navyknutá písať bez ohliadania sa späť a upravovania textu, preto vás poprosím o strpenie. Ďakujem.

Čará jesene podľa mňa, článok prvý.

22. srpna 2014 v 21:49 | 윤 리 |  Denník.
Tento článok nemá žiadny účel. Proste ho ignorujte, prípadne sa tvárte, že vás čítanie týchto riadkov skutočne zaujíma a zanechajte komentár (samozrejme, aj keď vás to nezaujíma, autorka tohto článku priam slintá nad komentármi.)
 


Whatever, na nadpise nezáleží.

26. července 2014 v 16:08 | 윤 리 |  Denník.
Už je to nejaký ten piatok, čo som poctila tento blog svojou vzácnou návštevou.
Možno by som celé toto nazvala svojou lenivosťou
dokopať sa k nejakému článku, respektíve nechuťou písať niečo, ak na to nemám náladu, pretože ja som dosť náladový človek a, úprimne,
i jedna pieseň vie moju superúžasnopozitívnu náladu v sekunde schladiť na náladu na bod mrazu, tak, že som prakticky schopná
vynadať aj poštárke, že mi na prevzatie zásielky podala zelené pero namiesto modrého a dobre si túto zlú stránku uvedomujem.
Ako poznamenala Miya- a, pravdupovediac, trochu som sa pri tejto Tvojej až priveľmi pravdivej poznámke začervenala- moje scenáre
sú až priveľmi divoké a sado-maso, čo je vlastne tak trochu divné, nakoľko horory naozaj nie sú môj štýl (nah, desať bodov pre Teba, majstre Wu Yifan). Asi budem musieť niečo so svojou brutalitou urobiť. (Nebude to ľahké, moje diktatórsko-brutálne sklony potláčam
asi od desiatich, keď ma míňala éra Twilightu a vtedy som sa rozhodla, že tie ukričané pubertiačky budem vraždiť. Teraz som si
uvedomila, že som časť EXO stans a tie robia niekedy- no okej, dosť často- to isté.) Ale v zásade nie som zlý človek.
Z môjho pohľadu. Svoj pohľad na seba je ozaj za určitých okolností až príliš asertívny- aspoň čo sa týka charakteristických vlastností.
No nič. Aspoň toľkoto na úvod tohto článku. Úprimne, neviem, o čom mám písať, pretože môj život má asi také grády,
ako Zelova spláchnutá žaba v hajzli.

하루만 (Just One Day)

25. června 2014 v 13:37 | 윤 리 |  Denník.
Dnešný deň- zároveň to je jediným dňom v tomto mierne chaotickom týždni- je jediný deň, v ktorom sa môžem venovať svojmu zanedbanému blogu (ehm, sorry, ale posledné týždne som bojovala s čase a topila sa v nedopísaných listoch, viac neskôr), preto som sa rozhodla využiť ho čo najrozumnejšie, dalo by sa hovoriť o istej forme oslavného článku, pretože som 7.ročníkom prešla s jednou dvojkou z fyziky (čo je vzhľadom na to, že mi vychádzali tri dvojky úplne skvelé).
Pretože som večer kňučala ako malé šťeňa, aby som mohla dnes zostať doma, moja mama si vymyslela, že by nebolo odveci ísť sa objednať zubárke na prehliadku. Po včerajšku, keď som sa trepala hore kopcom na kalváriu v rámci "veľmi príjemného branného" v spoločnosti pubertiakov ktorí sa veľmi dobre bavili tým, že sácali dievčatá do poľa s obilninami a šteklili im krky suchou trávou, mi bolo úplne jedno, čo musím urobiť preto, aby som zostala doma. Nemusím snáď ani zdôrazňovať svoje rozčúlenie keď som sa z batoha snažila vyloviť slúchatká ako obranný štít proti hlúpym rečiam typu "Lol, nejakému dievčaťu vypadol z tašky tampón, poďme sa hrať na Edwarda Cullena a Bellu" a ono tie slúchatká zostali doma na starosti môjmu psovi pri mojej posteli. Aghr. Takže som od 8:00 až do 12:30 bola odkázaná akurát na predstavovanie si brutálného masakru každého, kto do mňa hodil suchú trávu. Verte tomu, keby že nie som pod zákonom, už dávno by ten nešťastník ležal v poli zaliaty vlasnou krvou a s konárom v oku na zemi.

No Mercy alebo náhly vzrast popularity B.A.P u pubertiakov

6. června 2014 v 21:34 | 윤 리 |  Denník.
Ha!
Prekvapenie. Nie, nie som mŕtva, teda zatiaľ. Pokiaľ ste si mysleli, že moja existencia pri uzretí nového videoklipu B.A.P odplávala do nenávratna, musím povedať, že vaše odhady sú prekvapivo blízko pri pravde, avšak to nie je hlavný dôvod mojej dlhšej odlmky. Dôvodov sa tu nájde viacero- za niektoré sa hanbím, niektoré sú bezpredmetné, jednoducho, načo sa zaoberať tým, prečo som sa odmlčala, keď si môžete prečítať ďalší článok?
Bloggeri, v tomto prípade bloggerky s prudkým nárazom popularity, na svoje činnosti nezabúdajú. Vždycky sa vrátia na blog, pretože sa vždycky nájde nejaký zaujímavý podnet, o ktorom by sa dal napísať článok. V mojom prípade to bol päťdňový pobyt na plaveckom výcviku, z môjho uhla pohľadu dobrovoľné sa vydanie za srdcovým infarktom. Vrátila som sa s presvedčením, že Kórejci nie sú pre mojich rovesníkov takí divní, ako sa na prvý pohľad môže zdať...

Keď som mala päť...

12. května 2014 v 21:14 | 윤 리 |  Poviedky.
V prvom rade by som sa chcela ospravedlniť, že som dlho nič nepísala. Asi som nemala toľko inšpirácie a ani chuti, pretože... no tých dôvodov sa vždycky nájde, preto to tu nechcem zbytočne rozpisovať, iba si prajem, aby ste sa uvoľnili a v pokoji prečítali túto jednorázovú poviedku. Prisahám, že dopíšem aj fanfiction.

Fanfiction n.1

25. dubna 2014 v 16:13 | 윤 리 |  Poviedky.
Annyeong, pokémoni,
toto je historicky prvýkrát, čo píšem nejakú fanfiction najmä z toho dôvodu, že som sa tomu neskutočne zo začiatku bránila- najmä, keď som si predstavovala samú seba ako hlavnú postavu, čo je istým spôsobom druh sci-fi- ale ráno pri káve ma napadla spásna myšlienka, že by možno nebolo odveci nejakú tú poviedku o tom napísať.
Potrebovala by som ešte pre ňu vymyslieť nejaký názov a neviem si s tým poradiť, hádam ma niečo napadne. Pokiaľ by vás niečo napadlo, kľudne mi dajte vedieť do komentárov. :-)
Enjoy.

List B.A.P

24. dubna 2014 v 14:53 | 윤 리

Môj život je v ruinách alebo kedy mám pohreb.

14. dubna 2014 v 18:00 | 윤 리 |  Denník.
A tak tu sedím, práve mi zovrela voda na čaj a ja ten zvuk ignorujem, pretože sa snažím vysporiadať s tým, čo som za posledných 5 hodín zažila. Fakt neviem, či svoj doterajší šok prežijem. Potrebujem svoju pravidelnú dávku kyslíka, ktorého sa mi nedostáva v posledných minútach toľko, čo by som potrebovala, preto mám pocit, že pomaly, ale isto umieram. Áno, zase k-pop a áno, zase ide o B.A.P a EXO. Nenávidím tých zmrdov. Fakt moc. Nenávidím ich na Pluto a naspäť osemstomiliónov krát. No nie sú ich ksichty dostatočný dôvod na to, aby som ich neznášala?
Nie, pokiaľ chcete odôvodnenie, nájdete ho v celom článku. Za vašu psychickú ujmu neručím. Vytočte rýchlu predvoľbu na záchranku, pokiaľ by ste ju potrebovali (a to sa stavte, že ju budete potrebovať)


Kam dál